Na palube mám ešte jednu vysielačku, ktorou môžem komunikovať len s Monikou (143.10) a mobilný telefón (to keby som si chcel za letu objednať pizzu). Všetky prístroje a doklady sú zasáčkované pre prípad, že by som si chcel zaplávať. Nakoľko som oficiálny účastník letovej prevádzky (rescue service) a premávka na vode je veľmi hustá, doprovodný čln vypúšťam z programu. Vo výške 200 m skutočne nad morom prelietavam prístav v Calais, kde práve vyplávala pravidelná linka do Doveru (viď foto). Kontrolka nad hlavou mi oznamuje, že môžem odopnúť pás na sedačke - to len kvôli prípadnému plaveckému výcviku. Nakoľko VTR001 nie je zvyknutý na tak malú nadmorskú výšku a asi aj cíti vodu, turbína pracuje na 110 % (už sa vidí korodovať na dne kanálu).



    Prvé dva kilometre bojujem s inštinktom suchozemca a cez ľavé plece kontrolujem vzdialenosť od pevniny až kým sa nestratí z dohľadu. Potom si už len idem oči vyočiť, kedy sa vpredu objaví čokoľvek na čom sa dá pristáť. Asi po 25 minútach pustého modra, kedy sa mi zrazu zdá, že mám výšku 100m (našťastie GPS hovorí niečo o 560m n.m.) začínam vidieť biele Doverské útesy. Teraz by mohol padák letieť aj 250 km/h a nič by som proti nemal, ale prístroje ukazujú len 58 km/h. Robím nejaké fotky aj keď v tejto situácii ich vyvolanie ešte nebolo isté. V duchu si predstavujem, aké budú moje ďalšie kroky v prípade vysadenia motora. Je mi jasné, že jediné čo si nemôžem dovoliť je panika. Plán je: informovať letisko o pristátí do vody, udať polohu, dokĺzať do výšky asi 10 metrov (orientácia podľa prístrojov, odhad sa nedá použiť), vyhodiť sa zo sedačky, smradom benzínu zahnať žralokov, dôverovať plávacej veste, vytiahnuť mobil zo sáčku a objednať si zaslúženú večeru...



    Pobrežie sa priblížilo už natoľko, že rozoznávam autá na diaľnici, jazdia po ľavej strane - asi to bude Anglicko. Nad Doverským prístavom film končí - na moje prekvapenie má iba 24 obrázkov, nie 36 ako som si myslel. Chcem sa rádiom prihlásiť na letisku v Lydd-on-sea ako kážu medzinárodné letecké predpisy, ale bohužiaľ batéria odišla.

    Nechcem ohroziť premávku na tomto medzinárodnom letisku a je mi už poriadna zima (hodil som skôr plaveckú ako leteckú výbavu - šponovky, tričko a tenisky), preto sa rozhodujem pristáť v Doveri. Vypínam motor vo výške 560m a druhou vysielačkou hlásim Monike pristátie v Doveri. Sadám asi kilometer na vŕšku za mestom medzi pasúce sa kravy. SOM PRVÝ NA SVETE. Nasleduje obligátny tanec radosti okolo krosny, bozky zeme a výkriky: "God save the queen!" (okolité diváčky boli nadšené). Napriek litrom endorfínov v krvi sa telefonicky odhlasujem na letisku v Lidd-on-sea. Nerád by som platil záchrannú akciu, ktorá by sa spustila v prípade, keby som tak neurobil. Ešte telefonát Monike a domov, aby už mama mohla začať dýchať.

    Hádžem svojich 9 koní na chrbát a vykračujem si smerom k prístavu. Hneď na okraji Doveru vykladajú dvaja chlapi auto.

"Chlapi koľko je to do prístavu?"
"About 6 miles."

    Z výrazu mojej tváre pochopili, že ma tam chcú zaviezť. Keď sa dozvedeli, akým spôsobom som sa k nim dostal, jeden z nich trval na tom, že sám vysvetlí v prístave aký lístok potrebujem na môj druh batožiny. Veľmi milej slečne v pokladni povedal toto:

    "Viete, tento pán je tak trošku crazy, on k nám priletel na padáku z Francúzska a má so sebou aj asi takto veľký motor (rukami naznačoval priemer vrtule 125cm)".

    Ona sa na mňa opatrne usmiala a povedala, že to nie je problém ak sa zmestím do autobusu, ktorý vezie pasažierov na loď. Potom dodala, že ak by to nešlo, za 45 minút ide loď, do ktorej sa určite zmestím, lebo autobusy majú nákladný priestor. Samozrejme, ak by mi nevadilo meškanie 45 minút, načo som jej odpovedal:

"Veď viete, ja som tak trochu crazy a je mi to úplne jedno."

    Sedím na lodi, tlačím do hlavy asi zaslúženú večeru, sledujem vlny, ktoré vyzerajú hrozivo a teším sa, keď objímem tú, čo ma snáď čaká na druhej strane a bez podpory a nápadov ktorej by som to nezvládol.

    Celkovo môžem povedať, že to bol najkrajší let v mojom živote. Hodina a štvrť, kedy som naozaj cítil, že žijem. Snáď trochu viem, ako sa cítil pán Bleriot, keď po prvý krát pred skoro 100 rokmi preletel ako prvý človek tento kanál a ešte aj dnes mu patrí môj obdiv, lebo si myslím, že presne toto je typ ľudí, ktorí dokážu posunúť celý svet dopredu.

Ďakujem všetkým, čo držali palce - zišlo sa.

VENI, VIDI, VICI !