Uplynulá sezóna bola na naše pomery dosť úspešná. Mnohí z nás nalietali množstvo kilometrov, dokonca aj u nás. Mojím najsilnejším leteckým zážitkom však neboli jedenástkové stupáky v Pinzgau ani lietanie nad centrálnym kráterom ostrova Vulcano, ale jeden krásny prelet v Nízkych Tatrách.

    Tretí augustový týždeň je veľmi dobrý na prelety. Na Chopku stretávam domácu partiu. Peťo Hvorka, Dušan Frniak a Juro Antoška ozlomkrky vypisujú protokoly do Cross Country. Preteky tohto roku moc nevychádzajú, tak sa každý snaží nabrať body aspoň na voľných preletoch. Pridávam sa k nim. Juro s Dušanom volia kratší trojuholník. My s Peťom chceme niečo dlhšie, preto volíme plochý trojuholník Chopok - Prašivá - Čertovica - Chopok. V tej chvíli netušíme, že úloha plochý trojuholník bola medzičasom potajomky zrušená. Predpoveď vetra je poobede severozápad, ale zatiaľ je absolútne bezvetrie. Prvý štartuje Juro a dlho sa vozí na bublinkách bez zjavného výsledku. Po pol hodine to prichádza a všetci štyria vytáčame dva a pol tisíca. Je asi pol tretej. Základňa mraku je značne nekompaktná. Naše kvarteto sa rozdeľuje. Juro s Dušanom mieria k Ďumbieru, my s Peťom preskakujeme k Chabencu. Cestou nestretávame žiadne stúpanie. Keďže mám rýchlejší padák ako Peťo, musím ako prvý spraviť jedno dôležité rozhodnutie. V sedle medzi Skalkou a Chabencom sklesávam na úroveň hrebeňa. Mám risknúť predpoveď a pokúsiť sa svahovať okolo Chabenca ďalej na západ? Nie. Nad Skalkou sa začal vytvárať obláčik, posledný na trase. Ďalej na západ je obloha čisto modrá. Musím to využiť!

    S poslednými metrami výšky nad sedlom vlietavam do juhozápadného kotla pod Skalkou. Chvíľu hobľujem úbočie kotla. Vyšlo to! Konečne sa za mojej aktívnej spolupráce odpútala od povrchu poriadna termická bublina.V päťkovom stúpaní dosahujem mrak, podstatne kompaktnejší ako ten nad Chopkom. S vedomím, že som tu sám (Peťo sa medzitým rozhodol svahovať severnú stranu hrebeňa), vlietam do mraku a dosahujem výšku 2700 (keby mi za to niekto chcel brať piloťák, tak celý článok je výmysel a fotka je montáž!). S krásnou výškou sa presúvam nad Peťa a sledujem jeho nechcené medzipristátie na hrebeni. Hľadám nejaké stúpanie, ale nič tu nie je. Postupne strácam a keďže stále neverím, že je možné na Prašivú dnes dosvahovať, točím sa stále nad tým istým miestom. Sledujem síce Peťa, ktorému to pár sto metrov podo mnou evidentne ide, ale neverím mu. Jemu to už je aj tak jedno. Stretol sa s hrebeňom a urobil nechcené medzipristátie. Sklesávam až na hrebeň. Peťo je pár kilometrov vpredu smerom na Donovaly. Svahovačka ide ako po masle. Hrebeň je riadne členitý, samé rokliny a výbežky, ale nosí všetko.



    Pri jednom vyhliadkovom kopčeku sa mi darí pendľovať tesne okolo vrcholku. Stretávam tu partiu "domorodých" Nemcov (Pifke), od ktorých sa dozvedám, že šliapu od Kráľovej hole už piaty deň. No, nato, aké je počasie, to bohvieaký výkon nie je. Pozrite sa, ja som tu z Chopka za necelú hodinku a ešte dnes budem aj naspäť. Dúfam ...

    Peťo medzitým otočil Prašivú, vytočil na nej azda jediný stupák dňa a vysoko nado mnou letí nazad. Z Prašivej krásne vidno Donovaly. Vo vysielačke počujem niekoľko známych hlasov.

    Oblietavajú Novú Hoľu zo severu a Jano Šipoš trápi svojich kurzistov na Končitej. Keby som chcel tento let ukončiť, na Donovaly by som bez problémov dokĺzal. Chvíľu som nad tým nútený vážne uvažovať. "Nejdeme od Lužnej na pivo?" ozýva sa vo vysielačke Peťo. Ale keď už som si dal tú robotu a míňam film na zdokumentovanie letu... Navyše v Jasnej mám auto. Hádam poletíme ďalej.

    Nedarí sa mi nabrať výšku ako Peťovi, a tak si to musím oddrieť. Mydlím to popri svahu a moja vzdialenosť od neho osciluje v rozsahu nula až tridsať metrov. Podchvíľou musím dvíhať nohy, aby som nechytil kosodrevinu. Tento let mi nedovoľuje odpočívať ani na moment. Sekunda zaváhania a môj XC výkon nebude platný. Ešte šťastie, že z celého tohto úseku sa dá do Lužnej na to pivo dokĺzať.

    Opäť stretávam kamošov Nemcov. Chlapci, týmto tempom ste pozajtra na Donovaloch ako na koni.



    Slnko začalo svietiť z uhla. Na Čertovicu a celý plochý trojuholník môžeme dnes zabudnúť. Ak sa chcem dostať aspoň k najbližšej civilizácii, teda na Chopok, musím zrýchliť. Z Peťa mi už ostala len malá biela bodka kdesi ďaleko nad Chabencom. Severovýchodne orientované časti roklín sú už zatienené a prestali nosiť. Výška sa dá naberať už len pomocou kontaktnej termiky (obľúbený to výraz Joža Kolibára) pri nasvietených severozápadných polkách kotlov. Let sa stáva dramatickým. Za sedlom Ďurkovej sa postupne šplhám až k Chabencu. Keďže som sa ale rozhodol letieť rýchlo a bez zbytočného zdržiavania sa, vzdávam sa vrcholu Chabenca a oblietavam ho rovno do kotla Poľany. Na chvíľu strácam dych. Z výšky dva a pol tisíca, s ktorou som tadiaľto letel na západ, kotol nevyzeral byť taký gigantický. Dlho, veľmi dlho letím v tieni a samozrejme strácam výšku. Míňam sedlo, cez ktoré som cestou tam preletel na južnú stranu.

    Asi tristo metrov pod vrcholom Poľany sa konečne pritláčam na naslnený svah. Neprehnal som to trochu s tou rýchlosťou? O sto metrov nižšie je už tma. Slnko tam zasvieti až o osemnásť hodín. Ak ma to nedvihne, pristanem v tejto neznámej doline a o nočnú turistiku mám postarané. Čo sa na padáku zvládne za pár sekúnd, pešo bude trvať do polnoci. Ak neskončím v pazúroch nejakej medvedice.

    Lenže ak sa dostanem cez hrebeň, som pri aute.

    Bingo! Zdola niečo dýchlo. Hobľujem svah a pomaly, pomaličky naberám prepotrebnú výšku. Keby som mal pod zadkom miesto záložáka pluh, mohli by tu niečo zasiať. Lietanie na doraz - to je adrenalín!

    Tesne nad hrebeňom termika končí, ale už viac nepotrebujem. Skúšam to ešte na Derešoch, či sa mi podarí dostať sa aspoň k vrcholu Chopka, ale už je neskoro. Pokus končí skopírovaním zjazdovky nad Otupným a pristátím na parkovisku pod hotelom Grand. Po troch hodinách letu, pol hodinu po Peťovi.