Sporadicky lietam od 15-tich rokov a dnes už som takmer v dôchodkovom veku, tak viem na čo si treba dávať pozor v počasí, letovej prevádzke a kde zbytočne neriskovať. V podstate sa už len bojím nepredvídaných technických problémov a školácké chyby by som snáž robiť už nemal. To Vám ale nezaručí, že môžete byť do nich aj nechtiac zatiahnutý.
Ku kurióznej, ale vežmi závažnej kolízii došlo – to je jedno kde, kedy a komu, ale analýza okolností môže byť vežmi poučná pre nás všetkých, pretože ako som medzičasom zistil, kolízie podobného typu (bohužiaž aj s tragickými následkami) nie sú až tak vo svete ojedinelé!
Fakt som si pred týmto lietaním vnútorne hovoril, že si idem do vzduchu odpočinúť od všetkého pozemského humbuku a preplnených vozidiel na cestách, veď vzdušný priestor je v tomto porovnaní prakticky prázdny. Ako hlboko som sa mýlil...
Leteli sme na dvoch MZK s pilotne mladším (alebo počtom pristátí mladým) kolegom z bodu A do bodu B, celkovej vzdialenosti 41 km. Túto trasu sme neleteli prvý krát, takže sme vedeli čo nás čaká a aká je plocha v mieste pristátia. Keďže kolega má pomalší MZK asi o 5-10 km/hod., vyštartoval približne 10 minút predo mnou, pol hodinu po východe slnka. Predpokladal som, že ho niekde na trase – ako obyčajne – dohoním. Nestalo sa. V pohodovom ovzduší som doletel nad bod B asi v 120 metrovej výške a úporne hžadal kolegu. Nikde naokolo ho nebolo, tak som sa pomaly chystal na pristátie. Ako bývalý aeroklubák som sa predpisovo zaradil do žavého okruhu medzi 2. a 3. zatáčkou. Ïalej z celého incidentu existuje môj videozáznam, preto sa môžeme baviť presne v sekundách.
Trochu opíšem pristávaciu plochu v bode B (pre dokreslenie celej kolízie je to nutné). Išlo asi o 8-10 m širokú, rovnú, trochu zatrávnenú požnú cestu. V strede cesty boli dve malé vyjazdené kožaje od požnohospodárskej techniky. Samotná pristávacia plocha je zhruba 500 metrov dlhá, teda dostatočná pre MZK, ale asi v strede jej dåžky je malá terénna nerovnosť – nič zničujúceho, no každý sa radšej snaží pristávať až za ňu. Tým pádom nám ostáva na pristátie už len 200-250m. Navyše samotná plocha končí kolmým vedením napätia, ktoré treba nakoniec podrolovať na stojánku. Preto každý pilot rozmýšža tak, aby sadol až za nerovnosť a ubrzdil stroj po ståpy napätia. V podstate sa triafame na jeden bod dotyku.
Nasadil som zoširoka na 3. zatáčku, ktorú som zatočil v tupšom uhle, nakožko som mal ešte prebytok výšky. Krátko aktivujem kameru, čo bolo asi 90 sekúnd pred kolíziou. Mal som ju na pravej trapézke a smerovala dožava, kde bolo vidieť takmer celé žavé krídlo, motor, prednú trubku aj mňa z profilu s hrazdou. V pozadí je vidieť celú pristávaciu plochu aj priblíženie k nej. Všetko vožné... Kameru vypínam a zapínam ju opäť presne pred 4. zatáčkou, čo bolo 57 sekúnd pred kolíziou. Naposledy kontrolujem celé priblíženie (či niekto nemá už nasadené na pristátie) a aj samotnú plochu – všetko vožné.Vežmi pozvožne točím 4. žavú zatáčku, presne 17 sekúnd. Samotný, rovný a vežmi kžudný zostup trvá dlhých 40 sekúnd. Aj na mojej tvári je vidieť, ako si vychutnávam záver pohodového ranného letu. Jemne podrovnám a v momente dotyku so zemou je vidieť ako rozdrapím oči hrôzou... Tri metre presne predo mnou sa ako opona začne spúšťať kolega na svojom MZK. Na zlomok sekundy ma napadlo že si robí kozy a teraz tomu pravdepodobne osolí, ale v momente mi bolo jasné: ,,Pre boha, veï on o mne nevie!!!,, - a stále pozvožne klesá pred môj - ešte stále rozfofrovaný stroj. Každému pilotovi MZK musí byť jasné, že od momentu kedy som ho zbadal, som bol uväznený v tejto situácii. Nedalo sa pridať plyn (a opakovať okruh), to by som mu vrazil rovno do vrtule. Navyše on, žahší stroj, má aj pomerne krátky dobeh v porovnaní s mojim MZK, tak naivná brzda (bohužiaž len na prednom mojom kolečku) zažívala test svojich maximálnych limitov! Jej škrípanie na videozázname nijak nezaostáva za hollywoodskými akčnými filmami. Do štyroch sekúnd od zbadania nastane jeho dotyk so zemou, ïalšie 2 sekundy sa trojmetrová vzdialenosť medzi nami nemení, - to ale stále intenzívne brzdím! Až asi za ïalšie 4 sekundy som si konečne vydýchol, že sa mi kolíziu podarilo zvládnuť, hoci sme ešte mali obaja nejakú doprednú rýchlosť a vzdialenosť sa medzi nami rozostúpila približne na 15 metrov. (Musím ale priznať, že môj podiel na odvrátení prúseru bol až od momentu kedy som ho zbadal, dovtedy, že nedošlo k nedobrovožnému ,,zostykovaniu,, ešte vo vzduchu – môžeme vïačiť strážnym anjelom, alebo vežmi šťastnej náhode...) Podrolovali sme po jednom pod drôty napätia, zaparkovali, vypli motory a celý nažhavený som sa rozbehol mu vynadať! O ničom samozrejme nevedel!!!
Celý ïalší týždeň sme analyzovali daný prúser. Ja som ho fakt ani raz nevidel, som presvedčený, že sa musel pohybovať stále nad mojou plachtou, mimo mojej zóny viditežnosti. Vytýkal som mu ale 3 momenty, kedy mohol kolízii zabrániť:
- Kupodivu on ma zbadal krátko pred príletom nad bod B, no začal uvažovať zničujúco. Celý čas bol vyššie a automaticky si myslel, že ho teda vidím aj ja a čo je najtragickejšie, bol presvedčený, že sa za neho zaradím! (Nikdy sme nemali stanovené pravidlá, kto bude sadať prvý a kto druhý. Asi si podvedome nárokoval prvenstvo na pristátie, keï doletel prvý nad bod B.)
- On sa zaradil do pravého okruhu (ak sa to dá tak nazvať) a šiel na pristátie s väčším (možno podstatne väčším) prevýšením ako ja. Ten opačný okruh by mi ani tak nevadil, ale že si dokonale nepreveril priestor pred sebou a pod sebou v línii pristátia pred 4. zatáčkou!
Celých 40 sekúnd na sklesávaní mal na to, aby sa pozrel aspoň raz výraznejšie okolo seba a hlavne pod seba!
Viem ale presne čo sa mu odohrávalo v hlave. Po prvej, nesprávne vyhodnotenej situácii, že ho asi vidím tiež (a zaradím sa za neho), ma prestal vnímať a sústredil sa len na svoje pristátie. Hrali mu nervy, lebo bol vysoko, dlhý na pristátie a rval hrazdu na brucho celú dobu sklesávania (čo mi priznal), lebo nechcel prepásť bod dotyku za spomínanou nerovnosťou. Niekožkokrát sa pohrával s myšlienkou opakovať okruh, no keï držal hrazdu na bruchu, videl že by to mohol stihnúť, ale tak bol zaujatý svojim pristátím, že prestal vnímať život okolo seba. Tým že on to rval na rýchlosti, ja som sklesával pohodovo, sa nám dopredné rýchlosti mohli vyrovnať. Keby ma predletel o pár metrov, zbadám ho hore pred špicou, keby som preletel ja jeho, zbadá ma pod nohami.
Osobne mi nedá spať jeho 4. zatáčka. On tvrdí, že mal 4. zatáčku dotočenú už 60 sekúnd pred pristátím, ale je to len tvrdenie – per huba. Dobre, v tom prípade by ma musel vidieť ako na divadle celých 17 sekúnd, ako sa z žavej strany pred ním (a výškovo pod ním) plynule zasúvam pod neho (a ja by som ho pravdepodobne videl tiež)... Skôr by som tvrdil (na jeho obhajobu), že sa zaraïoval do 4. zatáčky približne v tom momente ako ja, len z opačnej strany, tým som mu mohol byť schovaný stále pod zadkom a mne sa on schovával v zatáčke nad pravým krídlom a počas sklesávania rovno nad mojou plachtou.
Videli to len dvaja svedkovia. Manželka iného pilota čakajúca na zemi a tretí MZK, blížiaci sa k bodu B. Obaja to vyhodnotili asi ako – ,,No, sú to frajeri!!!,,
Sebe si vytýkam hlavne fakt, že som sa príliš rýchlo uspokojil s myšlienkou, že tam kolega nie je. Poučenie som zhrnul vlastne v tých troch vytýkaných chybách:
- Nikdy neveriť domnienke, že aj ten druhý ma vidí! (Nepredpokladať za neho, čo bude robiť a pokiaž mám nejaké predpoklady, treba si ich aj overovať.) <br>
- Dokonale si pozrieť priestor pristátia a priblíženia v celom rozsahu pred 4. zatáčkou (nielen od dotyčnice k línii pristátia smerom k pristávacej ploche, ale aj pred dotyčnicou v línii pristátia)! Vyvarovať sa letmého pozretia do strán, treba otáčať hlavou a eliminovať tak vplyv žltej škvrny v oku. <br>
- A hlavne na finále sa občas pozrieť aj pod seba!!! (Spodný MZK nad svoju plachtu bohužiaž nevidí)
Pokiaž zomriem prirodzenou smrťou a stretnem sa pred nebeskou bránou s mojimi strážnymi anjelmi, (lebo som celý život presvedčený že ja musím mať dvoch) asi mi na úvod dajú priatežsky cez hubu, (pretože sa so mnou v živote vežmi natrápili) a potom keï sa pozviecham, ich pozvem vïačne na pivo...
|