Paraglidingu sa venujem tri roky. Syn Lukáš a paragliding sú dve veci, o ktoré sa v tejto dobe prednostne zaujímam. Pri lietaní na padáku sa vyskytujú problémy, ktoré sa dajú viac menej riešiť, ale v určitom časovom horizonte určite dôjde aj k extrémnej situácii. Takúto situáciu som zažil 28.7.2001.<BR><BR> Ráno som sviežo vstal, hodil do seba musli s mliekom. Nie že by som bol vegetarián, ale už 2 týždne si upravujem váhu. PK mám na hornej hranici zaťaženia. Zobral som bágel a išiel za ďalším dobrodružstvom. Dva týždne sa nedalo lietať a všetci dobre vieme, ako tá túžba zo dňa na deň silnie. Po ceste som sa zastavil na internet a "prelustroval" počasie. Pred mnou bol krásny termický deň so severným prúdením. S Rudom sme sa dohodli, že sa počkáme v Sološnici na zastávke a potom sa rozhodneme čo ďalej.<BR><BR> V Sološnici som bol prvý. Závany chodili smerom na kopec. Rozhodol som sa to vyskúšať. Rudo už nebol na príjme tak som vyrazil na kopec. Tých 50m na štartovačku som doslova vybehol. Zapol som sa do padáka a čakal na silnejší závan. Na oblohe sa objavili prvé kumuly a zadekovali predpolia. Nestihol som to. Termika na tomto malom prevýšení bola nepoužitelná. Uchytiť sa mi nepodarilo.<BR><BR> Rýchlo som zbalil padák a presunul na Záruby. Tam by to malo byť akurát. Je rozdiel 50m prevýšenie a 300m prevýšenie. Chalani tam už boli. Hladný som si odtrpel výstup.<BR><BR> Na štartovačke bolo živo. Vydýchol som si a sledoval, čo sa deje s počasím. Všade nabiehali krásne kumuly. Termika podporovaná severným vetrom sa tlačila na kopec. Bolo 14.00 hodín. Všetko pre štart na Záruboch bolo splnené. Pomáhal som pri štartoch a sledoval, čo to robí s padákmi vo vzduchu. Kto odštartoval, ten stúpal. Samozrejme tá podmienka štartu bola ťažšie splniteľná. Termika robila svoje a ani pocit, že štartuješ z výseku, ktorý nie je tolerantný k pilotovým chybám, na istote moc nepridá. Kompót prerátal pravým uchom listy na 30m buku. Zvládol to. Domáci borci postupne vyštartovali. Každého výsek na hrane na rozlúčku poriadne vytriasol a vypľul do stupáku. To keby videl nezaujatý člověk, tak má pre nás padáčkarov jediný výraz - "blázni".<BR><BR> Na štartovačku nastúpili kolegovia z čiech. Bolo vidieť, že niektorý to tu až tak nepoznajú. Jeden sa po prvých nastupaných metroch veľmi tešil a ujúkal, ale hrana výseku jeho eufóriu rýchlo umlčala. Mal plné ruky práce. Na rad som prišiel ja. Pripravil som si padák, zapol sa a urobil všetky predletové úkony. Letmým pohľadom som skontroloval oblohu. Nikoho som nevidel. Všetci lietali niekde vzadu. Matej mi napravil padák. Na Záruboch pri štarte na križák vrchlík nie je dobre vidieť. Je na ceste a ty hlboko pod ňou. Sledovať a kontrolovať vrchlík so šnúrami v prvej fáze štartu je tu dôležité. Padák som dostal v pohode nad hlavu. Pri otočke som sa však šmykol a posadilo ma. Padák ostal nad mnou pripravený. Tak som neváhal, postavil sa, urobil dva kroky a bol som v tom.<BR><BR> Klasika, na hrane ma poriadne vytriaslo a ťahalo na východ. Nadletel som nad stromy a začal stúpať. Nosilo to všade. Mne to však nestačilo a hľadal som, kde je to najsilnejšie. Chcel som byť čo najskôr v preletovej výške. Ustredil som nervóznych 4m/s. Klasická termika v malej výške, ktorá však slušne pribúdala. Mal som už 350m nad štart. Trochu ma vytriaslo, ale klapnúť som mu nedovolil. Paráda, ku kopcu sa blížil krásny kumul. Ten si vychutnám. Nasmeroval som to naňho. Ak začnem vyhnívať, tak sa vrátim na kopec. Tam je dneska záchrana istá.<BR><BR> Vyhnívka nehrozila. Stále som pomaly stúpal. Narazil som na silnejšie stúpanie. Že by to nasával už môj kumul. Začal som točiť 2-3m/s. "Mohlo by to byť aj silnejšie," prebehlo mi hlavou. Veď o 200m nižšie som mal 4m/s. Počas točenia som zistil že v severnej časti mojej otočky je stupák nervózny a rýchlosť stúpania sa zväčšuje. Okamžite som zareagoval. Pri návrate som povolil brzdu a ako nespočetný krát pred tým som začal centrovať. V plnej paráde som do toho vletel. Už počas dvíhania hlavy na kontrolu vrchlíku som si uvedomil, že niečo nie je v poriadku. Zrazu na mňa zasvietilo slnko, ale ja som bol doteraz v tieni pod vrchlíkom. Pohľad do vrchlíka, ak sa ten vzniknutý útvar dal takto nazvať bol, deprimujúci. Bola to jedna pohúžvaná guča, ktorá ako v poslednom deríliu par krát so mnou zalomcovala, ustálila sa nad hlavou a zmierene so mnou o preteky padala dolu. To som už hodnú chvíľu brzdil. A aby to nebolo také jednoduché pomaličky začala rotovať. Keď som dal kontru, rotácia sa nezastavila. A prečo by sa mala keď vrchlík bol na 100% zrušený. Tak som sledoval ako sa mi točí závit a pudove som stále viac kontroval. Šnúry boli tak volné, že aj napriek závitu išlo brzdu dotiahnuť. Konečne som zbadal vrchlík, ako sa začína nafukovať Šnúry sa napli. S brzdami už nešlo pohnúť. Strana, ktorá rotovala na komory, sa začínala zotavovať. Div sa svete, padák prestal rotovať. Prejavil sa efekt kontry, ktorú som statočne dal pred chvíľou.<BR><BR> Potom nastal veľmi rýchly sled udalostí. Nie žeby to bolo doteraz pomalé, ale dalo sa to zmyslami vnímať. Toto čo prišlo nie. Padák sa začal zotavovať. Nerotoval, ale rotovať som začal ja. Pri tom bezmála volnom páde som mal toľko kinetickej energie, že to rozpletenie a moja rotácia, to boli veci tak rýchle, že som ich nezaregistroval. Kto neprežije, tak si to nevie predstaviť. Keď to prestalo, pozrel som do vrchlíka. Super vrchlík zrovnaný nado mnou, šnúry oslobodené, riadiačky v rukách. "Mám ťa!" pomyslel som si. Už mi neujdeš.<BR><BR> Bolo to však celkom inak. Samozrejme som čakal predstrel. Už medzi tým som brzdil. Ten predstrel bol extrémny. Vrchlík nekompromisne začal putovať smerom podo mňa. Šnúry stále napäté. "Nech sa zastaví. Už nech sa zastaví." prosíkal som v duchu. Ale fyziku neuprosíš. Pri brzdení by som potreboval možno o meter dlhšie ruky. Tej energie tam bolo ešte stále veľa. Pretransformovala sa do môjho vrchlíka. Nekompromisne som vletel doňho. Žiadne že na okraj, alebo len štrajch. Priamo do stredu. Všade okolo mňa skytex a šnúry. Ani na chvíľu som nestuhol. Tu už išlo o všetko. Záložák som nemohol vyhodiť. Bolo viac ako isté, že by sa zamotal so šnúrami z vrchlíka. Tento risk som bol ochotný podstúpiť iba ak sa mi nepodarí vyslobodiť z vrchlíka. Riadiačky som pustil. Tu už s nimi nič nenačaruješ. Obidvoma rukami som začal vyťahovať vrchlík spod seba. Konečne je nado mnou. Kamarát, však ty by si mal byť aspoň o 5m vyššie. Všade okolo mňa sú šnúry. Ten vyššie nepôjde. Som zamotaný ako mucha v pavučine. Chytám zväzok šnúr, ktorý mi prechádza popod sedačku cez záložák a pretiahnem ho cez seba. Kritická operácia. Ak sa mi to nepodarí, záložák sa nebude dať odhodiť. Rýchlo kontrolujem výsledok. Konečne mi niečo vyšlo. Záložák je volný. Padák podskočil o nejaký meter vyššie.<BR><BR> Teraz som pocítil tlak od šnúr na ľavej nohe. Tak toto nevymocem. Vrchlík vial ako fléra a ja sa pre istotu oboma rukami vrhám po záložáku. ťahám z celej sily. Rýchlo sa otáčam a kontrolujem, či sa predsa nezamotal. Nikde ho nevidím, ale konečne som ho zacítil. Jemné šklbnutie a spomalenie pádu. Zabral so všetkou cťou. Kým som ho hľadal pod sebou, on už bol v akcii. Hlavný padák nebolo treba rušiť, ten už bol hodnú chvíľu zrušený. Z úľavou som pozeral do korún stromov, kde to zachrastím. Chalani, čo ma pozorovali zo země, mi hovorili, že som na záložáku padal najviac 10 sekúnd. Tak to bolo LTT. Zachytil som sa na stromoch na hlavnom padáku a ostal visieť vo veľmi nepohodlnej polohe. Zamotaný, vykrivený, spotený, ale živý a úplne zdravý.<BR><BR> Bola to moja prvá stromovačka spestrená o použitie záložáku. Takto som si ju ani vo sne nepredstavoval. Vário sa mi vyplo pri opadaní -17m/s. Škoda. Určite by tam boli zaujímavé hodnoty. Ako dopíšem tento článok, volám do MAC a objednávam si opravu padákov a ešte raz poďakujem za perfektne prebalený záložák. A ešte niekoľko postrehov. Ani raz počas tohoto randálu som nebol nečinný. A samozrejme lietam ďalej.