Práve v týchto jesenných dňoch, keď sú bežné prudké ochladenia, sa mi ozývajú stavce, pred pár rokmi zlomené. A dobre, že sa ozývajú, fungujú ako výstražný signál, keby ma náhodou napadlo robiť nejaké frajeriny. Nebolo to v období úplných začiatkov paraglidingu, ale prelety okolo 20 km sa ešte považovali za kvalitný výkon a pilot z nich dokázal chvíľu žiť. To, že existujú záveterné rotory, som síce vedel, ale netušil som, že môžu byť také nebezpečné. Svahovali sme na Straníku v slušnej sedmičke asi šiesti padáčkari, keď začal silnieť nárazový vietor a bolo nám jasné, že musíme ísť čím skôr dolu. Ostatní sa rozumne vybrali do sedla, alebo do Tepličky, len ja som mal hore auto. 10 m nad zemou som sa dostal do rotoru, ktorý som očakával niekde úplne inde, padák (APEX) sa mi stratil za chrbtom a už som ležal. V nemocnici. 5 týždňov.<BR><BR> Hneď po návrate som začal so závodným lietaním, aby som náhodou neskončil s lietaním úplne a doteraz občas nejaký závod pre potešenie a udržanie sa "in" absolvujem, ale s nepríjemným pocitom a rukami pripravenými okamžite konať pri pristávaní. A každú frajerinu si trikrát rozmyslím. Sú veci, ktoré už proste nemusím mať.