Uvedomil som si jednu vec, už na to myslím niekoľko dní. Posledných pár letov lietam s pocitom, že musím bezpečne lietať a pristáť, bezpečne kvôli tebe. Ťažko sa to opisuje slovami, je to niečo, čo som zatiaľ nepocítil. Aj doteraz som lietal s tým, že chcem prežiť všetko zdravý, ale teraz je to iné. Teším sa na stretnutia s tebou. Teším sa na naše stretnutia a súčasne si uvedomujem, že sa mi nesmie nič stať, lebo inak by som prišiel o niečo krásne. Neviem ako ostatní, ale ja lietam väčšinou s pocitom napätia, málokedy uvoľnený, so stiahnutým žalúdkom, stále v strehu no a teraz sa mi hlavou naviac preháňajú myšlienky na teba. Akoby som lietal so záväzkom, ktorý ma doteraz nezaťažoval. Lietam s tým, že si musím dávať väčší pozor kvôli tebe ...
Prvý krát som o Gemone čítal v Adrenalíne, kde Maťo popisoval, ako tam bol na jar prevetrať krídlo pred pretekmi v Kobaride. Ani som presne nevedel, kam ideme. Vo štvrtok 9. septembra, zavčasu ráno sme sa stretli na benzínke v Petržalke a potom už len šesť hodín cesty z Bratislavy na sever Talianska, blízko hraníc so Slovinskom, Julské Alpy. Najprv sme si pozreli pristávačku v Gemone, nájsť ju prvý krát zo vzduchu vyžaduje trošku námahy. Prevýšenie okolo kilometra do sedla pod štartom sme zvládli po úzkych serpentínach asi za pol hodiny. V sedle nad Gemonou sa nachádzala hospodárska usadlosť, tu sme nechali autá. Výstroj sme si naložili do Sašovho terénneho auta a už sa vezieme na štart po hrbolatej ceste ešte pár desiatok výškových metrov. Štart prekvapil svojou rozľahlosťou a možnosťou spätného pristávania. Na prvý pohľad je to úžasný terén, určite sa sem oplatí chodiť častejšie. Nováčik sa tu za pár dní naučí lietať, pokročilý sa zdokonalí. Každý si tu môže nájsť, čo len chce, aj pekné prelety. Je to bližšie, ako do Bassana a bez poplatkov za diaľnicu. Kempovať sme ostali po dohode s majiteľmi hospodárstva na ich pozemku na vrchole sedla, ale dolu v Gemone je aj kemp.
Z vtáčej perspektívy sa môj prvý dojem iba potvrdil, krásny terén pre lietanie a nádherná príroda, donekonečna sa dá kochať pohľadom, kam sa len pozriem. Po štarte a nastúpaní do výšky sa dalo preskočiť ponad náš tábor na masívnu skalnú stenu - Chiampon, ktorá bola základom ďalších preletov. Prvé dva dni som sa necítil úplne v pohode, hlavne sa mi zdala dosť rozbitá termika, ale padáčik neklapal. Tutový stupák bol vždy nad strmým kotlom v pravo od štartu, ale skoro vždy to bolo za cenu drsných strihov. Tak som sa iba rozlietaval, asi potrebujem viac času na prispôsobenie sa novému terénu, no a na lietanie pri skalách som si musel zvyknúť. Ďalší chalani Sašo, Robo a Maťo si robili už aj prelety do blízkych údolí za Chiamponom s návratom. Ja som si zato urobil pár pekných záberov skál a Gemony a niekoľko krát cvične navštívil v zadu Chiampon, na ktorom sa dalo zaručene nastúpať a vrátiť späť nad štart.
Sobota dopoludnie. Začal som mať mrazivý pocit, aký sa u mňa dostavuje, keď vycítim dobrý termický deň. Naskákali prvé kumuly, čo predchádzajúce dva dni bolo neskôr a vydržali hodnú chvíľu, kým sa rozpadli, stojac takmer na mieste. V kempe sme zostali len ja a Robo, ostatní išli nakupovať do Gemony. Nechcelo sa mi ísť samému na kopec, tak sme čakali. Začali prichádzať domáci Taliani, ale aj tí došli neskoro, na dobrý prelet sa dalo štartovať určite už o dvanástej. Konečne prišli aj naši, rýchlo na kopec, čas beží. Štartuje Saša a hneď stúpa. Je po druhej, odpalujem aj ja, rovno do kotla, točiť a točiť, dobehnúť Sašu. Ostatní ostávajú dolu, Taliani budú mať preteky. O chvíľu dotáčam Sašu, stupák končí, ideme na skalnú stenu. Nad táborom už klasicky zachytávame výrazné stúpanie, dotáčame ho v dvoch tisíckach, Sašo sto metrov podo mnou. Preskok na Chiampon, tentokrát vysoko nad ním a hľadám stúpanie. Nachádzam ho na severnej strane za hranou a ide až do mojej prvej základne v tento deň, 2300. Smer Kobarid, môj sen. Maťo mi ukazoval deň predtým cestu, z nášho tábora to bolo vidieť, takže viem, čo ma čaká. Pred piatimi rokmi som splavoval Soču v kajaku, aj ťažký Veľký kaňon Soče až do Kobaridu, dnes si ju chcem vyfotiť z výšky dvoch kilometrov.
Sašo sa ma nedrží a nevie sa už viac ku mne dostať. Uvedomujem si, že stúpania sú kľudné, široké a ja som úplne v pohode, psychicky aj fyzicky, stres zo mňa opadol a ja som sa uvoľnil. Milujem takúto termiku, nádherný deň. Vyberám foťák a začínam fotiť. Sašov padák vidno pekne dolu podo mnou oproti skalám a prilieta aj vetroň. V predu vidím modrý padák, preskočil už údolie Val Torre, ktoré ma ešte oddeľuje od hrebeňa Gran Monte, čo sa potom tiahne až po Stol a do Kobaridu. Pred preskokom ešte dotáčam druhú základňu, v mraku šľapnem do speedu a vystreľujem vpred. Po preskoku hneď na druhej strane nachádzam výrazné stúpanie, ktoré sa ohlásilo krásnou asymetrikou na vonkajšej strane, takže som nemusel ani kontrovať. Som už sám, Sašo sa vracia späť. Presne, ako som si to predstavoval, treba letieť zo základne do základne, vôbec ma nezaujíma, ako som vysoko nad zemou. Stúpania prichádzajú zo severnej strany, nie je problém ich nájsť, väčšina končí v kumuloch. Je slabé severovýchodné prúdenie, skoro nepostrehnuteľné. Letím proti nemu, ale bez problémov. Prilietam nad Stol po dvoch hodinách. Vidím na štrate aj vo vzduchu niekoľko Slovincov. Nad Stolom ale kumuly končia. Ak sa chcem vrátiť bez rizika, mal by som to otočiť späť, modrý padák to už dávno spravil. Dolu vidím údolie Soče, magnet Kobarid ma priťahuje viac a letím ďalej s rizikom, že vyhnijem. Aj sa tak deje, už žiadne poriadne stúpanie, fotím kaňon Soče.
|
Pokúšam sa zachrániť na nasvietenej južnej strane. Most v Kobaride už dnes neodfotím, možno budúci rok ...
Termika tu je, ale dá sa v nej iba svahovať a pomaly klesám, teraz už smerom na Gemonu. Pod Stolom pristávam do svahu, rýchlo balím padák a pokúšam sa vyliezť hore, tam sú ešte kumuly. Darí s mi to až po hodine, to už je čistá obloha, ani Slovinci tu už nie sú. Zúfalý pokus končí po desiatich minútach letu pri dedinke Breginj. Prvá myšlienka je, že sa vrátim pešo, mapu nemám. Po chvíli šľapania si uvedomujem, že to riešenie nebude. Musím dať vedieť do Gemony, že som v poriadku a že sa pokúsim o návrat na druhý deň, inej cesty cez hlboké údolia a lesy bez civilizácie niet. Pri ceste nachádzam jabloň. Za celý deň som jedol iba jablká, takže v tom pokračujem ďalej a neplánovane si robím ovocný deň. Z tmy sa vynorila ako zázrak stará Renoltka, môj strážny anjel. Zaviezol ma do Kobaridu, končím v kempe Koren, sú tu ale iba vodáci, žiadny flíger. Môj záchranca mi vybavuje provizórne bývanie a na druhý deň po mňa prídu miestni flígri, keď pôjdu lietať na Stol. Telefonujem Robovi, že som v poriadku a že sa pokúsim vrátiť zajtra. Uťahaný, ale šťastný a plný zážitkov si líham spať. Nie som ani hladný, pijem iba vodu. Celú noc sa prehadzujem, hlavou sa mi preháňa prežitý deň.
Nádherný deň, po tretej dotočenej základni som ich prestal počítať. Padák mi klapol ešte dva krát, ale Avant sa správal veľmi príjemne. Tak ma napadlo, Tánička moja, kdesi kilometer nad zemou, že je veľká škoda, že si tak strašne ďaleko a že iba začínaš s lietaním. Na druhej strane to ale vôbec nie je taká veľká prekážka, všetko sa dá prekonať, ak dvaja ľudia chcú… Hoci tu nie si so mnou, stále na teba myslím a určite musíš strašne na mňa myslieť aj ty. Určite si sedela spolu so mnou pod padáčikom... Dnes som letel let len a len pre moju rypku, tak úžasne krásne som ešte neletel… A toho anjela v Renoltke si musela za mnou poslať určite tiež ty ...
Nedeľa dopoludnie, nervózne stepujem pred kempom, či po mňa prídu. Nakoniec prichádza Claudio na dodávke, po ceste ešte berieme ďalších flígrov a už sa vezieme na Stol cestou zo severnej strany. O trinástej sme na štarte, ale hneď sa mi to nepáči. Kumuly nad Stolom nie sú, robia sa len chmárky a hneď aj zanikajú. Nik sa nechystá do vzduchu. Odhadujem to na termiku o niekoľko rádov horšiu, ako v predošlý deň. A mne ide o všetko. Dnes nemôžem zhučať dolu, dnes musím doletieť do Gemony, inej cesty niet… Po hodine čakania sa rozhodujem. Vyšľapať na Stol, získam tým asi 300 výškových metrov a kilometer vzdialenosti k dobru. O tretej som nachystaný na štarte a ohlasujem sa do vysielačky. Robo ma počuje, ponúka možnosť, že ak to nepôjde, príde po mňa do Kobaridu. Som rozhodnutý bojovať. Medzitým nad Stol doleteli aj Slovinci, takže môj výstup bol zbytočný, ale bolo rozumnejšie minimalizovať riziko vyhnitia. Ešte posledný záber na cestu, čo ma čaká, odpalujem a hneď po prvých sekundách vo vzduchu dostávam príučku, že okrem horšej termiky je aj neskutočne rozbitá, humus... Prvé facky som rozchodil a pokračujem na východ, stále tesne nad hrebeňom. Stupáky sú nepodarené, našťastie ale skoro vždy tam, kde ich predpokladám, dnes na južnej strane, to určite zariadila moja rypka... Iba raz sa dostávam do základne, je o 500 metrov nižšie, ako včera, nepodarený chumáč. A dnešná cesta je oveľa horšia… Bojujem však ďalej ako lev, o každý meter výšky, o každý meter vzdialenosti… Nebojujem proti prírode, bojujem spolu s ňou, letím za splnením vytúženého sna… Tánička, rypka moja, pomáhaj… Určite to ide ďalej iba vďaka tebe, musíš na mňa strašne, strašne myslieť, takto som ešte neletel a nebojoval... Iba pre teba... Tak, ako som včera letel iba pre teba, tak dnes bojujem iba pre teba… Je to úžasná krajina, raz sem musíme prísť spolu ...
Doletel som až po údolie, ktoré ma oddeľuje od masívu Chiampon, mám ale malú výšku. Robo mi radí do vysielačky, aby som preskočil na vedľajší skalný masív pod Cadin a po ňom sa pokúsiť dostať do Gemony, s Maťom tam boli pred hodinou. Viem, že tak lietali aj predošlé dni. Počúvnem a s malou výškou sa mi darí preskok do prava, kde sa chytám. Skaly fungujú ako spoľahlivý radiátor, ale za cenu, že stupáky sú rozbité. Na lietanie blízko skál som si už zvykol, už ma nedesí predstava, že ak dostanem klapanec a padnem na ne, tak ma budú zbierať po kúskoch. Nad vrchol steny sa už nedostávam, ale brúsim skaly a pokračujem ďalej v boji o výšku. Teraz to už dokážem, nesmiem vyhniť Musím letieť ďalej, cestou stále hľadám možné núdzové pristávačky, údolie Gemony už mám na dohľad. Po rovných dvoch hodinách uťahaný, ale šťastný pristávam na okraji Gemony, na pristávačku som to už nedotiahol. Nevadí, aj tak sa to podarilo. Vďaka za krásny let, vďaka za dva nádherné dni ...
Konečne nejaké jedlo, balíme sa a odchádzame domov. Po štyroch dňoch toho máme dosť. Krásne lietanie. Keď som potom prišiel domov, a odvážil sa, zistil som, že za štyri dni som schudol o tri kilá. Dobrá dovolenka, čo? Ale to hlavne preto, že som v sobotu papkal iba ovocie a ostatné dni iba večeriaval, lebo pred lietaním bolo zasa len ovocie. No a samozrejme pohyb na čerstvom vzduchu tiež dokázal svoje. V Kobaride nie je problém platiť lírami. Nocovanie v kempe aj s jedným telefonátom ma vyšlo 10000 lír a vyvezenie na Stol 15000 lír. Z Gemony do Kobaridu je to 35 kilometrov, keby som sa otočil späť nad Stolom, bola by to skoro šesťdesiatka s návratom. Aj tak som šťastný, kopa pekných zážitkov. V Kobaride mi chýbala len zubná kefka ... a Tánička.
|