Inšpirovali ma články z časopisov a internetu o tom, ako piloti ultralajtov oblietavajú Európu. Tak som sa rozhodol aj ja začať cestovať s krosnou po svete. Na otázku - kam ísť, mal som odpoveď hotovú ihneď - k moru. Čo mame tu nablízku? Bulharsko, Chorvátsko,Taliansko, Francúzsko. Na dvore je september, tak som sa zostal pri Taliansku. A ešte, žije mi tam sestra. Má manžela taliana, ktorý pochádza z Kalábrie. To je na spodku čižmy. Volám sestre, prosím pomôcť naplánovať cestu. Začínam rátať rozpočet: cesta na Kalábriu mojím dvojlitrovým autom s poplatkami tam a naspäť 20000 Sk, ubytovanie 7x 20 Eur x 37 Sk/Eur = 5180 Sk, strava 5000 Sk. Krucinál, tak to som si nemyslel. Vychádza príliš draho pre mňa v tejto situácii. Musím niečo vyšpekulovať.

    O pár týždňov na to kamarát Oto začína chváliť, že plánuje ísť s cestovkou Tiptour na ostrov Elba. Pozerám na ich webovú stránku www.tiptour.sk a neverím svojím očiam - týždňový zájazd s cestou, pobytom a plnou penziou stojí okolo 5500 Sk! Na stránke www.elbalink.it nachádzam kontakt na tamojšieho pilota paraglajdingu Giuseppe Brotto, prosím sestru zavolať mu a upresniť podmienky na lietanie. Nakoniec po zvážení pľuvnem tri kráť cez ľavé plece a volám do Tiptouru:

"Koľko mate povolených batožín?"
"Jednu cestovnú tašku a ruksak."
"Chcem so sebou vziať lietadlo, prosím povoľte mi dodatočne ešte dve cestovné tašky (vysvetľujem, čo to je paramotor)."
"Tak dobre, bude to niečo nové, máte to povolené."

    Ideme na vec!!! Doplácame s Otom po tisícke, aby nás dali samých zo stanu do uzamykateľného obytného prívesu, balíme kufre a vyrážame ráno do Bratislavy, odkiaľ ide autobus na ostrov Eľba. Veci do autobusu ukladá vodič, ale v ten okamih treba byť rýchly a trochu drzý. Dole v batožinovom priestore som sám uložil motor, na neho krídlo a vedľa tašku s vecami a prázdny kanister. Tašku s rámom, sedačkou a vrtuľou treba vziať so sebou a stáť pri zadných dverách. Ako náhle batožinový priestor dole v autobuse bude zaplnený, vodič otvorí zadné dvere a začne ukladať zvyšné tašky do priestoru vedľa dverí. Nakoniec som svoju tašku po rôznych manipuláciách dal hore na kopec iných tašiek, aby na ňu nič netlačilo. Cesta trvá cca 15 hodín. Zistilo sa, že polovica zájazdu sú Česi. Že vraj sa im oplatí chodiť so slovenskými cestovkami kvôli cene a dobrému kurzu českej koruny. O pár hodín, po vypitej borovičke, sme už spievali pesničky aj napriek tomu, že žiadnu českú som nepoznal. Z vodičom som sa dohodol, že mi zastaví pri poslednej možnej pumpe na natankovanie. Bola to pumpa už na ostrove v hlavnom meste Portoferrajo. Je po ceste a je vzdialená asi 6 km od nášho kempu. Nakoniec sme na mieste.





    Elba je najväčší ostrov Toskánskeho súostrovia, dlhý je 27 a široký 18 km. Od talianského pobrežia je vzdialený 10 km a z prístavného mesta Piombino sa tam dostanete trajektom za necelú hodinku. Ostrov je známy tým, že v 19. storočí tu bol 300 dní izolovaný cisár Napoleon Bonaparte.





    Začínam hľadať štartovaciu plochu. Všade sú olivové sady, hroznové plantáže, hotely, kempy. Každý štvorec je využitý. Štartovať z pláži, ako som plánoval, sa nedá. Dva dni som zmaril preskúmaním prostredia v okolí kempu.

    Zúfalý idem po radu ku správcovi kempu. Volá sa Ján Bondra, je príbuzný známeho hokejistu. Pokecali sme. Nakoniec vyšlo, že Bondrovci pochádzajú z Čiech a sa presťahovali na Ukrajinu v 30. rokoch, kde im sľubovali pôdu.

    Pán Bondra mi odporučil parkovisko pre autá pri deckom ihrisku Duna Park. Idem za majiteľom parkoviska po súhlas. A nakoniec ho aj dostanem s podmienkou, že môžem štartovať do ôsmej ráno alebo po siedmej večer. Šťastný sa vraciam do kempu prichystať veci na večerný štart.



    Parkovisko je príliš zaprášené, preto by bolo dobre mať zo sebou fóliu na podloženie. Kým som rozbaľoval veci, všimol som si, že vietor zmenil smer o 180 stupňov a začal fúkať z pevniny na more. U nás na Slovensku, by som to považoval za normálne - začalo katabaticke prúdenie z kopcov. Ale tu som nevedel či sa zmenil smer vetru a ja štartujem v rotoroch od vedľajších kopcov alebo ozaj je to katabata. Nakoniec som úspešne odštartoval a ihneď som mal vyrazený dych od nádhery okolia.







    V takéto okamihy je mi ľúto, že nikto nie je vedľa mňa, s kým by sa dalo o taký zážitok podeliť. Postupne sa presúvam k moru a zrazu nad brehom chytám silný stupak s dosť ostrou turbulenciou. Pri snahe sa vrátiť na pevninu turbulencia sa zosilňuje a preto som nútený odísť asi 2 km od pevniny nad more.






    Žiadne záchranné prostriedky pre prípad pristátia na vodu som nemal. Tak aspoň som vystúpal na výšku, ktorá by mi dovolila dokĺzať k brehu a tiež som rozopol nožné popruhy. Nad morom už bol kľud a nekonečný laminár. Všimol som si, že vietor fúka z mora na ostrov. Asi po hodinke vyčkávania som pristál na parkovisku. Emócií bolo tak veľa, že nožné popruhy som zabudol pripnúť, ale ako teraz vidím, dá sa aj tak pristávať. Skoro celú noc som uvažoval, čo sa vlastne dialo nad brehom. Žeby ochladnutý povrch pevniny odtrhával ako trigger teplé prúdenie z mora? Alebo konvergencia medzi katabatou z vedľajších kopcov a vetrom z mora? Skôr asi to druhé.