Jedenásteho mája 2000, jeden z krásnych jarných dní. Na obed vyrážame z Bratislavy, o druhej treba byť už na Zárubách. Väčšinou to tam začína medzi druhou a treťou. Ideme spolu s Matejom, ale na štarte sa nás zlieza viac. Májové slnko vytiahlo z pelechu aj najväčších lenivcov. Jeden po druhom štartujeme s väčším či menším šťastím. 14:50, nastal môj čas. Chytám sa šprajcu vľavo od štartu a nechávam sa vyniesť 600 nad štart. Vraciam sa nad Záruby, vyhnívam. Chvíľku hore, chvíľu dolu, pomaly ubieha pol hodina. Nalietavam nad štart, turbulencie naznačujú blízkosť stúpania. Vydrapí ma náraz, padák hodí dozadu. Chvíľu vyčkám, ľavá riadička dolu a ustreďujem. Ešte doladiť a potom už len vydržať. Trojka - štvorka, 15 minút, 1600 nad štart, 2200 nad morom, v mraku je nádherne. Tak to je na prelet, hoci mám byť v Bratislave späť o šiestej. Ale to ma nemôže zastaviť. Budem sa držať cesty do Bratislavy, aby ma potom Matej nemusel hľadať.



    O desať minút, o kilometer nižšie, už za Orešanmi. Skúšam sa zastaviť a naháňam slabú jedničku. Po minútach trápenia o sto metrov vyššie, biedny obchod. Posúvam sa ďalej, žiadna sláva. Letím nad rovinou v tesnej blízkosti Karpát. Štyri hodiny, ešte by som sa mohol zodvihnúť. Nad Častou krúžia kane, skúšam sa k nim pripojiť. Z čoho oni dokážu vykúzliť pol metra, z toho ja nevyžijem. Opäť zlý obchod, skoro desať minút, dvesto metrov výšky. Nuž čo, pomaly vyberám miesto na pristátie.

    Hodina dvadsať od štartu, výška už pod kilometer. Čaká ma pár stoviek metrov lesa, preskočím či nie? Napodiv sa les pochlapil, za dvanásť minút o 750 vyššie. Modra na dosah, to zvládnem. Tesne pred Modrou vysúvam podvozok, keď ma zachraňuje vinohrad. Posledný stupák dňa vydal na 200 metrov. Stačí na preskočenie Modry. V psej výške sa kochám malebným centrom mestečka. Tesne za mestom pri benzínovej pumpe, po dvoch hodinách, bezpečie mladej kukurice. Balím padák, volám Jožovi, aby povedal Matejovi kde som. "Ujooo a zoskočíte aj zajtra?" dobiedzajú dvaja nezbedníci. Neviem chlapci, možno áno, možno nie. Prichádza Matej, späť sme tesne pred šiestou. Na rande meškám 15 minút, dopadlo na 50%. Ja som prišiel, ona nie. Alebo možno nečakala tých 15 minút. Kvôli žiadnej babe sa neoplatí pristáť. Ešte že som bol nedobrovoľne vyhnitý.



    Prestal som sa cítiť pri lietaní v pohode. Neviem v čom to je. V máji som bol OK, v júli bola dlhá pauza bez poriadneho lietania, možno to. Budem musieť rozchodiť strach. Strach z výšky, z termiky, z natriasania v sedačke, v napätí očakávam, kedy to klapne. Rýchlo rýchlo byť čo najskôr na zemi, tá myšlienka vyplní celý mozog. Panika, ako keď som začínal s lietaním. Nasledujú chybné rozhodnutia tam hore, nelietam v kľude. Prestalo sa dariť na zemi aj vo vzduchu. Nádherné dni, ostatní sekajú prelety. Ja buď zhučím dolu ako kameň, alebo odštartujem neskoro, alebo som na nesprávnom kopci. Takto to ďalej nepôjde.

    24. august 2000, deň ako vymaľovaný. V kostiach cítim vynikajúce podmienky, podľa predpovede to budú Záruby. Včera sme presedeli s Milanom na Zárubách pol dňa pre silný vietor a štartovali až navečer, dnes by už mal byť OK. Z Bratislavy odchádzam až o jedenástej, na Zárubách stačí byť o jednej. Zastavujem sa na Orešanoch, na štarte je Miro s Milanom. Niekedy to zvykne zafungovať tak, že ak je slabšie severozápadné prúdenie, termika ho na Orešanoch dopoludnia pretláča a dá sa štartovať na juhovýchod. 11:45, odpálil Milan. Pomaličky škrabká meter za metrom a stúpa. Paráda, ak sa mu podarí dostať až pod mraky, tam sa už udrží. Iba prichádzajúca výšková oblačnosť mu môže znepríjemniť život. Blíži sa teplá fronta. Chvíľu ho pozorujem, ale potom pokračujem na Záruby. Kým by som ja mohol odštartovať na Orešanoch, to by bola jedna hodina a neskoro. Vravím, zasa smola. Milan lieta, ja sa plazím po zemi. Zanechávam Milana jeho osudu a pokračujem na Záruby. O jednej som sa vydriapal na štart. Teplo sa obliekam, po skúsenosti zo včerajška viem, že hore bude zima. Šponovky, tepláky, dve tričká, bunda, sveter, ponožky, podkolienky, kombinéza, kukla, rukavice, pomaly zimná výstroj. Vymieňam baterky vo variu a spomínam na Sláva, ako mi pomohol pri tom istom úkone v apríli. Spomeň čerta a čert za tebou došlape až na Záruby. Aspoň nebudem sám. Chystám sa a Slávo mi pridržiava padák.

    13:55, vsadím na závan, ktorý prichádza zdola a odpalujem. Milan má náskok dve hodiny. Závan to bol, ale stúpanie žiadne. Po pár sekundách začínam hypnotizovať les dolu vpredu, aby sa niekam odpratal, lebo o chvíľu tam budem ja. Krásne spláchnutie, po piatich minútach letu som to dotiahol ledva na pristávačku, sadám bez vykracovania priamo z letu. Aúúúú, termický závan ma podvihol tesne nad zemou a hneď so mnou praštil dolu. Neudržal som rovnováhu, padák ma stiahol na chrbát. Dva prsty pricviknuté sedačkou o zem zapišťali od bolesti. Našťastie nie sú zlomené, snáď sa v nich bude dať držať riadička. Prečo, prečooo som miesto v mraku na zemi?!

    Nadávam na bolesť a závidím Slávovi, ktorý práve odštartoval. Pomaly stúpa, ten to dnes určite dotiahne ďaleko. Má ideálny čas, sú dve hodiny. To by mohlo vydať na stovku. Aha, už mám príčinu. Naobliekal som sa, do kelu to je jasné! Keď sa pilot naoblieka, lebo v základni je zima, tak zaručene zhučí na pristávačku. A keď sa poriadne neoblečie, potom sa trasie hodiny od zimy. Rýchlo sa zbaliť, šponovky, podkolienky a sveter nechávam v aute. Ešte to by mi chýbalo, všetko si to opäť obliecť a vyhniť. Kým som sa znovu dostal na štart, urobila sa pekná kumulostráda a Slávo kamsi zmizol. Obliecť sa, nachystať, čakám a neverím slabým závanom. Dodino, budeš musieť pomôcť už a štarte.

    Dvíham padák, netvári sa, že by chcel stúpať. Vyletím z lesného výseku, točím vľavo a ihneď vpalujem do stupáku, je 15:30. Nemohol si tu byť potvora pred hodinou a pol? Trochu roztrasený centrujem dvojku - štvorku. Stúpanie je široké, predo mnou aj bokom. Lahôdková termika, nie ako včera. Po dvadsiatich minútach dotáčam základňu v 2300. Je mi chladno, keďže som sa nenaobliekal. No vždy lepšie, ako byť naobliekaný a na zemi.

    Čo s načatým preletom. Sú štyri hodiny, viac ako 60 kilometrov do šiestej neuletím. Skúsim preskok na Orešany a tam sa rozhodnem. Opriem sa do speedu, hučím mínus osem. Môžem sa dať kľudne k paragánom. Po štvrťhodinke mám už len 900 metrov a skúšam severozápadnú stranu Orešian. Žiadna sláva, žiadna poriadna záchrana. Dlhé minúty sa snažím ustreďovať rozbitý stupák, naháňam ho ako len viem. Hlboko dolu na poliach každú chvíľu štartuje a pristáva práškovač, netúžim sa k nemu pripojiť.



    Výška 1450, čas 16:15, rozhodujem sa pre voľnú disciplínu. Nepôjdem už na žiadny prelet, budem sa iba motať nad rovinami. Poletím, kam ma oči zavedú, vydržať čo najdlhšie vo vzdúšiku. Opúšťam Orešany a idem na východ. Nad priehradou pri Bolerázi hľadám vynútené stúpanie. Aj tam je, žiadna sláva, ale vydalo po piatich minútach na 300 metrov. Pokračujem ďalej nad les pri letisku v Bolerázi. Hodinka od štartu, výška 800. Z lesa sa zrazu odlepili kane, tie to nerobia len tak pre nič za nič. Rýchlo zaletím nad ne až už sa veziem hore príjemnou trojkou. Po štvrťhodinke výška 2000. Odskočím si z blízka pozrieť Jaslovské Bohunice, vyfotiť večný zdroj žiarivej termiky. V pohode sa rozvaľujem v sedačke a hnijem. Čo horšie ma môže stretnúť ako kompenzák? Výšky ubúda a tak otáčam ku ceste Trnava - Záruby, aby som sa mohol ľahko vrátiť. Dolu na poli sa preháňajú traktory, ale moju pozornosť zaujalo čosi iné. Neďaleko nich sa vytvorili vedľa seba tri bosorky - čertíky. Našťastie som aspoň kilometer nad nimi, tak ich iba so záujmom chvíľu sledujem. Bolesť v prstoch necítim, vyhovuje im byť zohnuté a držať riadičku. Vedia čo je dobré.

    1.45 od štartu, výška necelých 500, vysúvam podvozok pri dedine vedľa Trnavy, myslím že sú to Šelpice. Ahaho, niečo ma začalo dvíhať! Po 15 minútach o pol šiestej končím v 1300. Nuž tak sa pokúsim doletieť čo najbližšie ku Zárubám. Hukot prúdových motorov ma vyvedie z pokoja, okamžite otáčam hlavu všetkými smermi. Veď sa celý čas pohybujem v TMA Bratislavy a nechcem sa pozrieť do tváre pilota JAKu 40, ako voľakedy Milan. Jeho historku som počul rozprávať niekoľkokrát, dobre sa na nej zabáva na zemi, ale určite nie vo vzduchu so známym zvukom v ušiach. Po chvíli ho vidím, je hodne vysoko. Uff, odpadol mi balvan záťaže, vario zapišťalo a ihneď stúpam. Pomaličky si točím a točím, 17:50 a opäť 2000 metrov. Nasmerujem si to na Boleráz, pred sebou mám športové letisko, ale dnes pusté. To sa im to laminátom lieta, keď majú také termické zdroje rovno pred nosom. Rozhliadam sa okolo, ale nevidím obzor. Vo výške sa stráca v divno. Pohrávam sa s myšlienkou pristáť na letisku, prevádzku dnes nemajú, ale radšej ich nebudem dráždiť. Stačí, že som sa im tu motal okolo nad hlavami dve hodiny, určite si ma všimli. Naviac je to ďaleko od cesty, tak si radšej vyberám ihrisko v Bolerázi. Karpaty na dohľad, sadám snáď 10km od Zárub.



    To už poznám z minulej jesene. Na chvíľu prerušujem tréning futbalistov, ktorí si idú za mnou krky vykĺbiť. Fotím a pristávam, robím radosť detičkám. Po pristátí sa ihneď ohlásili prsty. Pár dní bude narazeným prstom vyhovovať asi iba lietanie. Pekné povozenie, 2.45 vo vzdúšiku, opäť som zažil pohodu tam hore. Späť sa vraciam autobusom do Trstína, odtiaľ stopom na Bukovú. Zastavuje mi sympatická Fiatka. Ledva drží pokope, ale milý šofér ma vezie až na pristávačku. Slávove auto tam už nie je. Ach Slávo, prečo sa ti nepodarilo uletieť niekam ďaleko? Podvečer robím aj ja dobrý skutok. Keď zastavili mne, beriem stopára zo Smoleníc až do Bratislavy aj ja. Večer mi Miro poslal sms, že Milan dokázal doletieť napriek cirrusom z Orešian až do Komárna, 95 km iba po rovine. Paráda, konečne tam niekto doletel. Zo Zárub je do Komárna rovná stovka. Magických 100 na Podunajskej nížine ešte musí počkať...