Prááásk! Zlomok sekundy predtým som to pocítil v žalúdku, ihneď nato som počul zvuk. Pravá polovica krídla zmizla, čo už. Zasa asymetrika, čakal som to. Ľavá ruka zišla prudko dolu, vypestovaný reflex, ďalší priebeh sledujem ako divák. Zaklapnutie je masívne, prechádzam do miernej rotácie vpravo, ale mám to pod kontrolou. Vrchlík sa začína nalievať a ja pocítim zhupnutie. Vario hučí mínus 4. Rotácia sa zastavuje, pravou rukou dopumpujem padák a mierne pribrzdím predstrel. Fajn, ďalšia zvládnutá asymetrika, musím hľadať stúpanie. Po chvíli ho nachádzam pod masívnym kumulom, centrujem dvojku - trojku a pomaly sa blížim ku Smoleniciam. Dotáčam 500 nad štart, keď stúpanie končí. Pokračujem ďalej na Záruby, možno niečo vykúzlim nad lesmi. A keby nie, dá sa pristáť na lúky za smolenickým zámkom. Pod Zárubami vidím uprostred lesov veľkú lúku. O nej som nevedel, aj tam sa bude dať pristáť. Vietor nie je skoro žiadny, turbulencie tam nebudú. Už som nad lesmi za Smolenicami, vidím skaly. Zaletím si nad ne, slušná dvojka, opäť 500 nad štart.




    Blížim sa k Zárubám, takto blízko a z opačnej strany som tu ešte nebol. Štartovačka na sever je presne na druhej strane. Po ľavej ruke mám Veterlín, o niečo nižší ako Záruby. Prilietam nad vrchol, mám nad ním asi 100 metrov, som cez hodinu vo vzduchu. Dolu vidím oddychovať turistu, mávam naňho a kričím, že som to sem dotiahol považujem za úspech. A je tu aj stúpanie, poteší. Iba na chvíľu, ihneď zisťujem, že je neskutočne rozbité. Tak to som už dávno nezažil. Lietam ako handra od plus 4 do mínus 2, darmo sa snažím ustrediť, stále to musím naháňať. Už ma napadlo, či to nemôže byť rotor z Veterlína, ale to je nemožné. Je nižší a skoro vôbec nič nefúka. Za 5 minút divokého tanca som nastúpal 500 metrov. Prepínam na ALT1, 1300 metrov, hodina desať od štartu. Dolu sa chvíľu snažím rozoznať v lesnom poraste hrad Ostrý kameň a pokračujem ďalej, otočil som sa na smer ku Sološnici. Vždy som túžil uletieť trasu nad lesmi medzi Zárubami a Sološnicou, tak možno dnes.

    Pomaly si letím, kochám sa výhliadkou, akú som doteraz ešte nemal a hnijem. Okrem kochania sa hľadám aj možné pristávačky, už mám len 900 metrov. Kdesi uprostred Karpát, nad Plaveckým Mikulášom stretávam darček. Možno od Mikuláša, s určitosťou je to však príjemná trojka - štvorka, pomocou ktorej navštevujem základňu v 1700 metroch. Je proklate nízko, presne podľa predpovede. S tak nízkou základňou sa prelety nerobia. Chcelo by to o kilometer viac.

    Nuž čo, pokračujem ďalej na Sološnicu. Je však nad ňou obrovský mrak, zatieňuje celé predpolie. Za takýchto podmienok tam ani nedoletím. Stretávam mierne stúpanie, podvihne ma do 1400 a dosť. Sološnicu vylučujem, cez Karpaty späť na Orešany nemám asi tiež šancu. Pôjdem skontrolovať Plavecký hrad a Pohanskú. Hľadám tam termiku a nič. Zasa sa mi potvrdzuje moja skúsenosť, že na Rebro sa má chodiť lietať iba vtedy, keď fúka západný vietor. Odlietam ďalej od Karpát do polí, preventívne kvôli turbulenciám. Aj keď slabý, ale predsa fúka vietor spoza Karpát.



    Ihneď po pristátí volám Peťovi, či by po mňa neprišiel. Vyzliekam sa, je mi teplo. Vyrovnávam padák, rozmotávam šnúry a chcem ho poskladať. Zrazu zaujala moju pozornosť tmavá škvrna, ktorá sa objavila v jednej komore. Pozriem bližšie, je to motýlik vidlochvost. Kde sa ten tu vzal? Už nežije, možno sa mi dostal do padáku, keď som lietal naposledy a zabalil som ho doň. Dva týždne chudák neprežil. Beriem ho do dlane a je mi ho ľúto. Už ti priateľ môj nepomôžem, ty mi už neodtrhneš žiadnu bublinu. Ale aspoň si bol na poslednom prelete, ako ešte žiadny motýlik doteraz. Na prelete so mnou, v mojom padáku. Ani som netušil, že mám tak milého pasažiera. Opatrne si ho odkladám na bok, chcem si ho vziať domov, ako milú spomienku. Balím si veci a pozorujem oblohu. Vzadu za Pohanskou sa vytvorili dva veľké kumuly. Tam sú veľké lesy, možno že keby som bol býval ostal krúžiť nad nimi, tak by som nevyhnil. Nevadí, aj tak som rád, že som sa konečne odhodlal skúsiť uletieť Karpatský trojuholník. Dve tretiny trasy som už zvládol a myslím si, že sa dá preletieť aj ten zvyšok. Určite sa to dá, raz to niekto dokáže. Nemusím to byť ja, hocikto z nás, čo sem chodíme lietať. Nevadí, že nebudem prvý, ostane mi ešte ďalších deväť možností, v ktorých budem môcť byť prvý.

    Celý let mi trval hodinu a 40 minút, z Orešian cez Záruby do Plaveckého Podhradia som preletel 18 kilometrov. Ešte keď som začínal s lietaním pred dvomi rokmi som počul, že Mário vypísal cenu na prelet z Orešian do Plaveckého Podhradia. Chcem tú cenu, ako správny pilot hrdý na svoj výkon. Prišiel Peťo, nasadol som do auta. V ruke držím opatrne vidlochvosta. Vlastne svoju cenu som už dostal. Pekný zážitok z preletu mi ostane a motýlik v padáku tiež ...