Žiadny protokol, žiadne fotenie. Dnes chcem lietať pre radosť z lietania, len tak to bude najkrajšie, len tak to bude krásne ako prvý krát. Ani žiadna predtucha či očakávanie. Nechcem sa dopredu tešiť na pekný let. Vždy keď som sa tešil, tak to potom nevyšlo. Nedávam si žiadny cieľ, uvidím, až keď budem hore. No aj tak podmienky vecne odhadujem, že na Chopok a späť by to mohlo byť. Kumuly sú už všade a cesta na Nízke Tatry je vytvorená.

    Podvedome kontrolujem padák riadičkami a potláčam túžbu ujsť z rozbitej termiky pri zemi a pristáť. Pomaly škrabem metre, konečne rozumnejšie stúpanie, centrujem ho. Vytiahol som sa 600 metrov nad štart a koniec. Hnijem, idem sa pozrieť nad Hank, hučím mínus 4. Rozhodujem sa pristáť na štarte, už chcem dať uši, keď ma podvihne jednička. Nezahadzujem ani omrvinku, niekoľko minút ustreďujem miernu jednotku - dvojku. Po 300 metroch narážam na trojku - štvorku, opäť som hore. ALT2 mám 800 metrov, prepínam na ALT1. Nado mnou sa vytvoril široký mrak, ale neviem sa dostať vyššie, ako 2200. Vraciam sa späť pred Novú Hoľu. Na zemi sa strieda tieň so slnkom, ako na šachovnici. Opäť nachádzam stúpanie, ustredím ho, opäť končí v 2200. Po 35 minútach lietania som nad údoliami vľavo vzadu, rozhodujem sa preskočiť. Korytnicu mám po pravej ruke, smerujem na Fedorku. Na druhej strane údolia nachádzam bublinu, poteší každý meter výšky. Pokračujem ďalej, držím sa nad lesmi medzi Liptovskou Lúžnou a Prašivou. Hnijem a čakám na záchranu. Konečne, prichádza jemnúčko, ale predsa. Centrujem, hľadám, stále iba jednička hore a opäť sa neviem dostať cez 2300. Už ma to prestáva baviť, po hodine a štvrť letu sa priliepam na hrebeň Nízkych Tatier kdesi za Prašivou. Kochám sa pohľadom na severné žľaby, ktoré sú ešte plné snehu. Ihneď stúpam, magických 2200 ale nepresiahnem.

    Letím na Chopok a pomaly už začínam veriť, že dnes bude ten deň, kedy to vyjde. A myslím na to, že neletím sám. Keby Dodino žil, možno by tu bol so mnou. Možno by bol na pretekoch na Straníku. Ale to je jedno, teraz je tu so mnou a ideme na krásny prelet. Tak Dodino pomáhaj, však vieš, kedy to budem potrebovať. Postupujem po hrebeni na východ, nachádzam stúpanie. Ustreďujem štvorku a za necelých 5 minút mám prvú základňu v 2950 metroch, som hodinu a pol v lufte. Letím bez kompasu, vždy to robím tak, že po dosiahnutí základne sa otočím do smeru letu a po chvíli vypadnem z mraku. Ďalších osem minút hnijem, hluchý úsek preskakujem v speede. Už ma neprekvapuje, že až do hladiny 2200. V diaľke na severe prelieta malé športové lietadlo a vysoko nad ním vidím krúžiť vetroň. Registrujem aj Liptovskú Maru, ale ďalej sa naplno venujem iba padáku, pocitom a variu, absolútne sústredený len na let. Údolie Liptovskej Lúžnej som už zanechal za sebou. To bola posledná možnosť pristátia, keby som vyhnil. Pred sebou mám len lesy, dlhé a hlboké údolia. Pristáť bude možné iba priamo na hrebeni. Na severe nad lesmi sa vytvoril chumáč, nasmerujem sa proti nemu. Tak Dodino, bude to tu? Nachádzam očakávané stúpanie, za desať minút príjemnej trojky nastúpam kilometer do druhej základne necelých 3200 metrov. Som nad Chabencom, túto základňu som potreboval ako soľ. Čaká ma preskok na Poľanu, posledný vrchol, ktorý ma oddeľuje od Chopku. Celá nasledujúca cesta je však v tieni, takže bude bez stúpania. Preto sa ani neponáhľam, v kľude sa motám v základni. Až po chvíli vyšlapnem speed, Chopok mám už na dohľad. Vylietam z mraku a kým ho úplne opustím, prelietam ešte cez chumáče jeho okrajov, ktoré sú všade, aj podo mnou. Je to fascinujúci zážitok a neviem sa ho nabažiť. Prilietam nad Poľanu, keď počujem vo vysielačke Jožovu otázku, či padák, ktorý prilieta zo západu som ja. Telefonovali sme na obed spolu a vedel, že budem na Donovaloch. Sedia na Chopku a čakajú, kedy sa bude dať štartovať. Potvrdzujem mu, že som to ja, že letím z Donovalov. V éteri je celkom živo, počuť flígrov snáď z celého Slovenska. Dokonca počujem aj Orešany, vzdialené aspoň 250 km.

    Opäť 2200, tentokrát však nad Poľanou, na Chopok už môžem dosiahnuť rukou. Dostaví sa potreba močenia, ale okamžite ju zaženiem. Až potom, až keď pristanem, až potom. Dodino, teraz ale musíš pomôcť, inak tu vyhnijem. Naša spolupráca je úžasná, určite letíš so mnou, určite si niekde nablízku. Za necelých desať minút dosahujem dvojkou - trojkou tretiu základňu cez 3200 metrov. Niet na čo čakať, opriem sa do speedu a prášim na Chopok. Poctivo otáčam nad hornou stanicou lanovky, je 14.55, dve hodiny desať minút od štartu. Vraciam sa opäť v speede nad Poľanu. Zachraňujem sa nad ňou, tento krát vo výške 2100. Hoblujem nad jej vrcholom, stúpania sú chvíľu zľava, chvíľu s pravého údolia Chopku, ale nič významné. Päť minút je nerozhodná situácia, stále rovnaká výška, stále nad Poľanou. Konečne ma ucentrovaná dvojka vynáša do 2800, vydýchnem si a môžem vyraziť na návrat.

    Po ceste stretávam darček v podobe rýchlej štvorky - päťky a dosahujem výškový rekord 3450 metrov. Základňa je kúsok nižšie, ale mne sa darí točiť stúpanie vedľa mraku, až kým nerobím pol otáčky v mraku, pol mimo neho. Som opäť nad Chabencom a čaká ma ťažký preskok na Latiborskú Hoľu, lebo všetko dolu zatieňuje obrovský a sivý mrak, ktorý sa tiahne snáď od Ružomberka. Niet čo váhať, výšky je dosť, buď - alebo. Hnijem v speede mínus štyri, ale nevzdávam to. Opadanie sa zmierňuje, podarilo sa mi dosiahnuť ten veľký mrak po 15 minútach, vyzerá humusne. Je sivý a nepríjemný, okolo mňa poletuje pár snehových vločiek. Už letím tri hodiny. No tak, pomôž Dodino. Túžobne očakávam, kedy ma začne mrak nasávať, výška je už pod 2100.

    Stúpanie sa dostavuje, zachraňuje ma rozbitá štvorka, ale dávam si pozor. Vpalujem do základne už v 2700 metroch, to nie je v poriadku. Nasleduje ďalšie stúpanie cez 5 metrov, všade okolo je sivo. V sekunde mi prebehne hlavou predstava zimy a turbulencií v piatich kilometroch a v druhej sekunde už ťahám Béčka. Vario nehučí, iba som prestal stúpať. Pozriem do padáku, je to Bstall. Sekundy bežia, až po chvíli začínam opadávať meter - dva. Je to ale turbulentné, mám pocit, že začínam rotovať. Vypúšťam Béčka, zrovnávam padák a znovu Bstall. Konečne hučím skoro osem metrov dolu, sekundy trvajú večnosť. Chvíľu trvá, kým opadnem 200 metrov až pod základňu. Objavila sa zem, púšťam Béčka. Mrak si nedá povedať, zasa ma vcucol. Takže tretí Bstall. Konečne, nebezpečenstvo pominulo a ja upalujem preč. Až teraz po Bstalle cítim námahu, čo podstúpili ruky za tri hodiny práce s riadičkami, ktorú som okorenil stiahnutím Béčiek. Pozriem do vrchlíka a usmejem sa, lebo vidím všetku špinu vpredu. Pred turbulenciami a Bstallom bola nahromadená vzadu v padáku. Ešte tak pridať pár fronstallov a padák bude vyčistený. Po pravej strane už mám údolie Liptovskej Lúžnej, pred sebou vidím Prašivú. Snažím sa identifikovať Donovaly, ale cez opar a proti slnku ich nevidím. Naľavo spoznávam Kozí Chrbát, takže sa už viem orientovať.

    Nad Prašivou dotáčam ešte dva stupáčiky do 2500 a stále sa obzerám dozadu. Mám pocit, ako keby sa čierňava za mojim chrbtom, ktorej som šťastlivo unikol, po mne stále naťahovala. Niet čo váhať, čaká ma sedemkilometrový preskok na Donovaly. Výšku naberať nechcem, mrak sa mi po prežitej skúsenosti nezdá bezpečný.

    Údolie Donovalov zatieňuje ďalší mrak, ktorý je nad Krížnou, takže musím dokĺzať bez podpory termiky. Buď - alebo, aspoň ujdem z tej čierňavy. Vytlačím speed, výšky by som mal mať dosť. Prepínam na ALT2 a stanovujem si hranicu rozhodovania 200 metrov nad štartom. V tej chvíli sa rozhodnem, či dokážem doletieť na Donovaly, alebo pristanem na Kozom Chrbte. Iné možnosti nie sú vzhľadom na hlboké údolia a lesy. Korytnicu mám opäť po pravej strane. Vario ukazuje 200, som stále v speede, je rozhodnuté. Nohy mi už tŕpnu, speed mám vytlačený cez desať minút. Našťastie celú dobu nestretávam žiadny kompenzák, opadávam iba dva metre. Po pravej strane oblietam kopec, ktorý je nižší o 200 metrov oproti Novej Holi, môžem si naň siahnuť. Pomaly sa dostavuje radosť, že to vyjde. Už som nad Magurkou, podarilo sa, ostáva len bezpečne pristáť. Nad pristávačku prilietam v stometrovej výške, o pár sekúnd som na zemi. Teším sa ako malé dieťa, podarilo sa a ja hulákam od radosti. Našťastie ma nik nevidí a nepočuje, kričím aj za Dodina. Vyšlo nám to Dodino, vyšlo, vyšlo. Rýchlo sa odopínam a ponáhľam sa vyčúrať. Konečne sa mi uľavilo a dochádza mi, že sme to zvládli, že to už nie je iba sen, ale skutočnosť ...

    V kľude a absolútnej pohode si balím veci a pokračujem k rodine na Liptov. Podvečer sa ideme vykúpať do Bešeňovej. Hoviem si v teplúčku a v hlave sa mi premieta celý dnešný deň. Nemal jedinú chybu, nebolo žiadne zaváhanie, všetko išlo ako po masle, všetko sa splnilo. Mal iba maličkú chybičku, ubehol strašne rýchlo. Celý prelet sa mi zdá krátky, vybavujem si ho ako kaleidoskop krátkych okamihov.


    Milujem takéto dni, milujem prelety. Chcel by som vtedy zastaviť čas a snívať. Aj keby bol iba jediný v živote, aj tak sa oplatí žiť iba kôli nemu, jednému jedinému. Podmienky boli špičkové, ja som bol celý čas úplne v pohode, Avant neklapal. Vlastne jedna menšia asymetrika, aby sa nepovedalo, kdesi nad lesmi nad Liptovskou Lúžnou ešte na začiatku. No inak ma nesklamal a podržal ma, nezradil, ako správny kamarát. Na takýto deň sa nezabúda do konca života.

    Večer si študujem záznam z varia a mapu. Uleteli sme s Dodinom 50 km s návratom za 3 hodiny, 40 minút. Ďakujem Dodino, ďakujem. Sen mi sadol na viečka, so mnou budeš lietať navždy ...