Chcem sa podeliť o skúsenosť, ako sa veci môžu zamotať pri jednej banálnej stromovačke a popísať chyby a somariny, ku ktorým nemuselo dôjsť. V sobotu 24.8.2002 sa po dlhšom čase stretli tri základné podmienky pre sviatočných paraglidistov (voľný deň, vhodné počasie a osobné voľno), a tak sa parkovisko na malokarpatskom "letovisku" na Orešanoch od rána plnilo domácimi a zahraničnými padáčkarskými autami.

    Okolo jedenástej, keď sme sa spolu s priateľmi Zajom a Viktorom dostali do vzduchu, fúkal slabý juhovýchod, prerážaný začínajúcou termikou. Pred nami sa črtal krásny letecký deň, ktorý mohol pokaziť snáď len neskorší búrkový vývoj. Po dvadsiatich minútach neurčitého svahovania pred kopcom dostali udalosti rýchly spád, keď kamarát Viktor zavesil na stromy niekde uprostred šipošovho rebra svoj zaslúžilí školský Yang.

    Prvým poznatkom po tom, ako sa Viktor prihlásil, že je o.k., bolo, že čas, ktorý uplynie od nehody po príchod záchranného teamu može byť aj hodina. Toľko nám trvalo, kým sme pristáli, zbalili krídla a našli v lese neboráka Viktora. Ten zatiaľ, sediac v korune stromu v osemmetrovej výške, mohol nielen rozjímať nad základným pravidlom lietania (nelietaj nikdy sám), ale aj nad tým, aká by to mohla byť mrazivá hodinka, keby bol býval február.

    Ďalej možno potvrdiť, že pätnásťmetrové lano a príručná pílka Friskars jednoznačne patria do povinnej výbavy sedačky. Avšak, keď prídete na miesto nehody a zistíte, že padák a letec sú rozvesení na troch-štyroch susediacich stromoch a neviete, čo s tým, je lepšie zavolať niekomu, kto vie čo s tým. Nie ako my (lepšie povedané ja), pojať sa bezhlavo píliť pol lesa rovno od koreňa.

    Sformulujem aj ďalšie pravidlo: najprv treba zabezpečiť zostup stroskotanca a nenechať ho, nech sa lomcuje s padákom, keď už je aj tak hore. Väčšinou je padák zakliesnený dokonale a vysilený pilot má čo robiť, aby za pomoci lana bezpečne spočinul na rodnej hrudi.

    No a ja, pokým sa snažil Zajo vyhodiť zavesencovi lano, som sa rozhodol, že začnem píliť strom. Myslel som si, že keď padne, stiahne so sebou padák a bude vybavené. Aká blbosť!!! Zaujatý extrémnym výkonom malej pílky som sa dostal v pílení do druhej tretiny kmeňu. Strom, keďže stál trochu šikmo, vďaka vlastnej hmotnosti začal hrozivo praskať a nakláňať sa presne smerom na visiaceho Viktora. Lano, ktoré malo zabezpečiť jeho zostup bolo naraz potrebné na uchytenie padajúceho stromu. Keby nás videl Brokoli (o chvíľu vstúpi do príbehu), ako dvaja zo seriálu "A je to!" nohami zapretí do zeme lanom podopierame strom, kým Viktor (bez lana) zlieza dole, neviem, či by mal o našej tímovej práci vysokú mienku.

    Našťastie Viktor zliezol na zem bez ujmy a nám neostalo, len dopíliť zbytočne rozpílený strom. Keď sme sa potom dívali na tú spúšť (odpílený strom leží opretý o ďalší strom pod 30 stupňovým uhlom a padáku to vôbec nepomohlo, ostal visieť ako na odpílenom strome, tak na všetkých ostatných na okolo), začuli sme od hrebeňa kroky blížiacej sa postavy.

    Brokoli vstúpil do príbehu, doniesol lano a vodu (pre istotu), potešil sa, že sa nikomu nič nestalo a vynadal nám za ten strom. Došlo nám, že ostatní letci vlastne nevedia, že sme tu, a že Viktor nepotrebuje pomoc. Ďalšia chyba bola, že sme sa nikomu neozvali. Mal som číslo na Brokoliho a mohol som predpokladať, že tu bude. A keby tu aj nebol, určite by vedel o niekom, kto dnes lietal. Touto cestou mu vo Viktorovom, Zajovom a svojom mene ďakujem, že si o nás robil starosti a poradil nám, čo máme robiť. Dal nám tip na Vladovho otca, ktorý nám nezištne zapožičal stúpacie železá a ďalšie náčinie, aby sme sa mohli pustiť do odporného a úmorného zvešiavania padáka. Ďakujeme Vladovmu otcovi a jemu samému, aj keď ho nepoznáme. Poslednou skúsenosťou, o ktorú sa chcem podeliť je, že vyslobodiť padák z jednej koruny stromu trvá viac ako hodinu. My sme mali padák rozvesený naširoko a hoci sme sa striedali, nestihli sme ho dať dolu ani do zotmenia.