Po tom, co som uz tri mesiace uvezneny v Strednej Amerike, kde kopceky neprevysuju hranicu 50 metrou a rovina ma obrovske rozmery, som bez vahania privital moznost ist si zalietat na US Nationals, ktore sa tento rok konali v state Washington v meste Chelan. Moj jediny treningovy let som absolvoval na Kansaskej rovine v bliskosti Kansas City, kde v sucasnosti zijem. Miestny rogalista ma vytiahol na 200 metrovom lane za pomoci motorky do udctihodnej vysky 100m a let trval nieco cez 1 minutu. O to viac som bol zvedavy na americku termiku a moje umenie pretekat, ktore som dufajuc este nezabudol.

Sobota 9.7. - trenink (ako som si zaletel do Kanady)
    Po dlhej a dost zlozitej ceste z Kansasu do mesta Chelan, som sa ocitol spolu s dalsimi amikmi na startovisku Chelan Butte. Nadherny den zo zakladnami vo vyske 3000m a hlavne moja trojmesacna letova abstinencia ma natolko motivovala, ze po nastupani do zakladne som hned vyrazil na vzdusne cesty do neznama. Este stastie, ze som sa pred startom stihol informovat ktorym smerom sa tu daju robit prelety. A tak po 1. preskoku rieky Chelan som sa ocitol na uplnej rovine. Kedze som v mojom zivote este nikdy nelietal na rovine a neznalot okolia, tak som radsej pockal na dalsieho preletuchtiveho odvazlivca. Dufajuc, ze druhy pilot vie co robi, sme sa vybrali po rovine do neznama. Fascinovany obrovskym priestorom predomnou za mnou, podo mnou som sa dostal do zvlastneho tranzu. Kedze som odchovany na lietanie v Alpach tento nezvykli pocit nemat pri sebe nejaku to velhoru s minimalnou vyskou 3000m ma znepokojoval.



    Po druhom preskoku rieky Chelan som sa dostal na hranicu 70km a uvazujuc o stovke som tahal dalej na sever. Moj spoluletec bol znalejsi a vedel ako rychlejsie a efektivnejsie vyuzivat kumulostradu a tak som sa ocitol osamoteny. Nevediac kam dalej som asi 500 metrou podo mnou znovu zahliadol mojho spoluletca. Vo dvojici sme boli vystreleny do zakladne 3000m v stupaku 6m/s pricom nechybali radostne vykriky. Pomyslel som si, ze to by aj stacilo na tu stovku a aj na moj trening pred zajtrajsim prvym zavodnym dnom. Po pristani v malej dedine co najblizsie civilizacie sme s mojim spolubojovnikom Netom prehodili zopar vrelych slov stastne zistijuc ze nam chybalo iba zopar kilometrov ku Kanadskej hranici. Este stastie ze sme to netiahli dalej, pretoze moj pas som v osialy zabudol v batozine na starte. Nate mi ponukol, ze jeho kamarad nas pride vyzdvihnut a dokonca ze by sa naslo aj miesto pre moj stan v kempingu. Nadherny let som zakoncil v 2 hodinovom prevoze na zadi americkeho tracku, vychutnavajuc moj prvy letecky zazitok z USA.




Nedela - aj v dazdi sa da lietat (Butte-Anderson 45km)
    Prvy den zavodu nas prekvapila zamracena obloha, ale hlavne ze bola vypisana 45 km vzdialenost. Sice trat viedla priamo po vetre severovychodnym smerom, ale aj tak boli viditelne obavy vsetkych pretekarov.

    Celkovo 89 pilotov prevazne z USA a Kanady, niekolko odvazlivcov z Australie, Juznej Ameriky a ja ako jediny zastupitel Europy, sa stretli tento rok na najvyssej americkej sutazi v paraglidingu.

    Ako sa ukazalo na trati dnesneho dna aj kumulky, z ktorych zacina prsat, maju este dostatocnu energiu, aby sa nasla nejaka ta nulka alebo ten mini stupacik. Kedze dostupy boli iba necelych 2200m a termika slaba, cele pole to potiahlo v hornatejsej oblasti v blizkosti udoli rieky. Ty, co sa rozhodli pre rovinu, mali vazne problemi sa udrzat vo vzduchu.



    Aj napriek vynikajucemu vykonu Lena Szafaryna, ktory to ulietol za necelu hodinu, by som chel zagratulovat mojmu spolubojovnikovi zo vcera, ktory to tahal nad rovinou sam az do ciela necele 4 hodiny a podla mojho nazoru podal svoj zivotny vykon v centrovani termiky v nizkych vyskach nad rovinou. Mne sa podarilo aj napriek mojmu plnemu speedu zaostat o dlhych 16 minut za prvym a hned som si uvedomil, ze sa tu stretla americka spicka a nebude to lahke dostat sa do boja a prve miesta.