Myšlienka preletieť kanál La Manche vznikla už vlastne strašne dávno, niekedy v mojom detstve, keď som hltal filmy o pánovi Bleriotovi a jemu podobným. V období, keď som začal stavať svoju krosnu, dostával tento plán už konkrétnu podobu. Po vychytaní detských chorôb môjho lietajúceho stroja (Trabanta) som mu začal dôverovať natoľko, že som sa rozhodol uskutočniť svoj sen.

Pondelok 16.9.2002
    Pozerám do internetu - nad Britskými ostrovmi sa točí obrovská tlaková výš, ktorá by mohla vydržať a SV-V vietor, ktorý fúka nad kanálom tiež hovorí za to, aby som to skúsil teraz alebo tento rok už asi nie (každý km/h do chrbta dobrý). Narýchlo som si ešte vytlačil fotku Doverského prístavu, aby som nepristál náhodou až na letisku v Londýne. Nad funkciou prídavnej nádrže som rozmýšľal už v noci, teraz už bolo treba ju len namontovať - na skúšku už nie je čas. O 17:00 sadáme s Monikou do auta a ťaháme na striedačku celú noc až na pobrežie Francúzska.




Utorok 17.9.2002
    V utorok o 11:00 sme dorazili do campingu v Calais. Úplnou náhodou campujú vedľa nás českí potápači, s ktorými popíjam domácu moravskú slivovicu a bavíme sa o plávaní v 8-metrových vlnách a 70-km vetre, ktorý tu bol ešte včera.

"Já bych to nedělal, to není Jadran, vole! Prý tady mají i žraloky."

    Takto povzbudený ich ešte lanárim, aby mi robili doprovod nakoľko majú dva motorové člny. Sú ale už rozhodnutí ísť sa potápať do Normandie. Som bez člna. Ako a kde začať? Monča má super nápad zháňať chlapa, ktorý robí parasailing a teda má motorový čln. Na recepcii v campingu zisťujeme, či o niekom takom nevedia. Ďalšia náhoda - v campe je Francúz s motorovým rogalom, ktorý bude možno vedieť viac. S týmto pre zmenu popíjame slovenskú Demänovku a bavíme sa o lietaní. Poradil mi, že treba ísť na miestne letisko v mestečku Marc (cca 5 km od Calais) a vyhľadať pána Chillasa, ktorý je tu šéfom. Mám smolu, pán Chillas nie je na letisku. Chlapi na veži sú super a hneď cítim, že sú veci naklonení a chcú ma vidieť vo vzduchu. Musím ale prísť zajtra.

    Pri spiatočnej ceste do campu som sa ešte zastavil v jachtárskej škole, ktorá je len cez ulicu. Majiteľ mi vysvetľuje, že nevlastní čln, ktorý by mohol dopravovať ľudí cez kanál a tým pádom je out. Je to ale takisto super chlap a dáva mi kontakt na potápačský klub.

    Večer natankujem to Trabanta čo sa dá (okolo 12 l benzínu) a štartujem na pláži Louisa Bleriota za asi 10m/s vetru na skúšobný let. Po asi 20 minútach lietania v úplne laminárnom vetre zisťujem, že hlavná nádrž je stále plná - všetko maká jak má.

Streda 18.9.2002
    Ráno vstávame - prší tady zbytečne. Okolo 11:00 ale vychádza slnko, objednaný východný vietor zapli už ráno. Pozerám na more a viem, že dnes to musím skúsiť. Balím Trabanta a vyrážame do prístavu zháňať doprovodnú loď (od 12:00 do 14:00 tu nevybavíte absolútne nič). Pokračujeme na letisko. Pán Chillas síce je na letisku, ale nevie sa kde. Chalan na veži chce vidieť moje papiere - ukazujem mu piloťák, techničák atď.

"OK, potrebuješ už len autorizáciu z Anglicka."
"Kam mám zavolať?" Zdvíha telefón a volá na letisko do Lydd-on-sea.
"Je tu chlapík, ktorý chce k vám preletieť na motorovom padáku."
Angličan: "Má rádio?"
"Yes."
"No problem."
Táto rýchla odpoveď neprekvapila iba mňa.
"OK, vypíš si letový plán a môžeš letieť, ale všetko musí byť podľa medzinárodných letových predpisov."

    Vypisujem letový plán, rýchlo sa vraciam do jachtárskej školy pre plávaciu vestu.



    Letieť podľa predpisov znamenalo, že som vyroloval na dráhu, kde predtým pristávali prúdové lietadlá. Robím motorovú skúšku, som pripravený a ohlasujem sa na veži mojou imatrikulačkou MPK 0016 a žiadam o povolenie k štartu.

Dispečér: "MPK 0016 are you ready to take off?"
"Yes, I am ready to take off, engine on." (Monika trhla za štartér).

    Dostávam informáciu o vetre, štartovacie klapky vysunuté, turbína plný výkon a už sa asfalt letiska Marc vzďaľuje od podvozku. Podvozok zasunúť a zaistiť, rescue jacket already on, ľavotočivá zákruta na azimut 268 stupňov. Cieľové letisko Lydd-on-sea vzdialené podľa môjho GPS 70,8 km.