Večer čo večer sa pred západom slnka nesú z Havranej skaly zádumčivé zvuky trúbky. Cítiť z nich clivú samotu a zároveň voľnosť, neodolateľnú túžbu vzlietnuť až do oblakov. Obyvatelia neďalekého hradu Ostrý Kameň si už na to zvykli. Povráva sa, že to straší duch mládenca, ktorého uväznili pred rokmi v hladomorni. Počúva aj dcéra hradného pána vo svojej komnate. Počúva a sníva, aký krásny mládenec môže vyludzovať tak nádherné zvuky. Rada by ho spoznala, jeho tóny sú tak blízke duši. Dnes to už nevydrží, tajne opustila hrad a náhli sa po hrebeni Zárub ku Havranej skale. V posledných lúčoch slnka sa údolie kúpe v novembrovej hmle. Nevníma tú krásu inverzie, túži konečne odhaliť podvečernú záhadu. Je hnaná neviditeľnou silou vpred a vpred, podmanivé tóny trúbky jej prenikajú celým telom. Náhle zastaví svoje kroky, pohľadom spočinie na sokoliarovi z hradu. Hrá na trúbke, okolo neho sedia čierne havrany a nemo ho schúlené počúvajú. Sokoliar odložil trúbku, vstal a natiahol ruku k dievčine. Vykročila za hlasom svojho srdca ...



    Záruby, 768 m n.m., sú najvyšší vrch Malých Karpát. Dôstojne sa týčia nad starou cestou z Trnavy na Záhorie, ktorá sa ospalo kľukatí cez Bukovú. Stojím na pristávačke a ďalekohľadom skúmam lesný výsek orientovaný na sever, z ktorého sa štartuje. Začína stopäťdesiat metrov pod vrcholom Zárub, je široký asi šesťdesiat metrov a dostatočne dlhý. Záruby sú uprostred, po ľavej strane je Havrania skala a pod ňou dedina Buková. Na pravej strane hrad Ostrý Kameň a pod ním priehrada Buková. Čarovné miesto. Pokúsiť sa tak zastaviť čas, ľahnúť si do trávy a sledovať na oblohe barančeky, to by bolo. Čas ani termiku nezastavím. Keďže nie som obyčajný človiečik, čo sa uspokojí s chodením po zemi, beriem batoh na chrbát a hor sa do kopca, tristo výškových metrov. Za pol hodiny som tam, za päť minút sa dá zhučať dolu.



    Lesný výsek, dostatočne dlhý a široký. Pár pilotov by asi protestovalo. Určite tí, ktorí povešali svoje krídla po okolitých stromoch, statočných dvadsaťmetrových bukoch hneď na štarte. Našli by sa aj nezrovnané negatívky po asymetrických zaklapnutiach a nepríjemné pády z niekoľkých metrov na chrbát. Vo výseku predsa len treba počítať pri štarte s turbulenciami. Aj pár meravých pohľadov, ktoré hypnotizovali blížiaci sa koniec výseku a za ním ďalší les, pričom nepomáhali ani motlitby, aby sa padák chytil a opustil kompenzák. Našťastie zatiaľ neviem o žiadnom zafúknutí. To by asi bolo adrenalínu, letieť niekoľko kilometrov po vetre nad mierne sa zvažujúcim lesom až do Smoleníc v rotore, prípadne zostava neštandartných letových režimov naostro. Oveľa príjemnejšie sa dotáča nad Smolenicami základňa v dvoch tisícoch. Ešteže je viac tých krajších zážitkov. Návšteva barančeka z blízka, vnoriť sa znenazdania do jeho jemnej bielej vlny nad Zárubami, to je úchvatné. Aspoň na pár okamihov zmiznú detaily a zem je malá ako hračka. Z auta, ktoré prišlo na pristávačku, je už dávno iba malá bodka. Turista na vrchole Zárub, ktorého som si všimol pár minút po štarte, sa rozplynul v lese. Smolenický zámok už dávno nevnímam, je niekde dolu a točím priamo nad ním. Záruby s prevýšením štyristopäťdesiat metrov nad okolitou krajinou sa zdajú malé ako detská hračka.Ochladilo sa, vario sa prehuplo cez 2300 a obklopil ma najúžasnejší závoj bieleho mlieka. V duši sa usadil pocit absolútnej vyrovnanosti a pokoja ...



    Je 3. augusta 1999 a ja ešte netuším, že dnes mi Záruby odhalia prvý krát svoje tajomstvo. Tajomstvo zakliate kdesi tam hore v havraních krídlach. Bude to koncert pre moje krídlo a dúfam, že nebude posledný. Uprostred pracovného úsilia som sa dokázal odtrhnúť až popoludní. Podľa predpovede fúka sever, skoro severovýchod. To bude na hornú severovýchodnú štartovačku. Tá je ešte pikantnejšia, ako lesný výsek na sever. Došlapal som na severný štart, práve je nachystaný Vlado. Pomohol som mu odpáliť, zmizol niekde za stromami. Pokračujem ďalej na horný štart. Sú tam dva výseky, oba otočené mierne na severovýchod. Vyššie o sto metrov, ale oveľa stiesnenejšie. Odpáliť z nich, to už chce tvrdšiu náturu. Bližší má miernejšie klesanie a je väčší.

    Volím si druhý. Je strmší, ale vylietava sa z neho skôr. Pre psychiku je príjemnejší, asi o chlp. Povieva teplý vánok, chystám sa na štart. Treba dávať veľký pozor, aby sa nezamotali pri štarte šnúry do kríčkov a konárikov, výsek je neudržiavaný.

    Aj prípadný beh je nebezpečný, v tráve sú ukryté pne, pováľané stromy a výmole. Ideálne je zdvihnúť padák na prvý krát, otočiť sa, odraziť a letieť.

    15:45, šťastne vylietam z lesa a ihneď stúpam. Kam zamierim, tam ma to dvíha až do hladiny 500 nad štart. Posledný stupák už dotáčam nad sedlom medzi Zárubami a Veterlínom. Odhaľujem tak tajomstvo, že sa tam tvorí záveterná termika. Koniec radosti, letím späť nad štart a hnijem. Do oka mi padne krásny kumul, ktorý sa blíži ku Havranej skale. Ani pole pod ňou nevyzerá na zahodenie. Skúsim teda východnú stranu. Tam som ešte nikdy nebol, zatiaľ mám na konte len pár svahovačiek od severného štartu smerom ku hradu a späť. Blížim sa k nej a poctivo hnijem. Pole ako potenciálny zdroj termiky sa môže razom zmeniť na istotu pristátia. Mám sto nad štart a je tu. Priamo nad Havraňou skalou výťah ako na objednávku. Ucentrujem príjemnú trojku až päťku a nechávam sa ňou unášať čoraz vyššie a vyššie. Prúdenie ma pomaly zanáša nad smolenický zámok. Som už ale tak vysoko, že ho nevnímam. Je kdesi pod sedačkou.



    Prepínam na ALT2, display sa pomaly šplhá k dvetisícke. Ochladilo sa, stúpanie sa rozšírilo a nad hlavou sa mi vytvoril mohutný chumáč. 2300, o pár sekúnd sa svet dolu zahmlil a zmizol pod závojom hmly. Nasmeroval som sa na Orešany a čakám, kedy vyletím z mraku.



    Som 45 minút vo vzduchu. Pár sekúnd beloby, z mraku už vylietam v speede. Uplynie niekoľko minút, kým sa dostávam nad orešiansky štart. Kochám sa pohľadom na všetko dolu, taký výhľad sa mi ešte doteraz nenaskytol. Kochania bolo dosť, som o kilometer nižšie a musím nájsť stupák. Nad hlavou sa mi rozťahuje obrovské mračno, ale nikde poriadny výťah. Iba nulky, jedničky, zobkám omrvinky. Omrvinky vydali na 250 metrov, mám 1500 nadmorských. Po hodine lietania sa musím rozhodnúť. Idem skúsiť, ako to bude fungovať nad rovinami. Opúšťam Karpaty a letím na juh. Poctivo hnijem, už len kilometer nad morom, keď sa klesanie zastavuje. Zastavujem sa aj ja a pátram, či by som z nulky nemohol vyžmýkať viac. Chvíľku sa naháňam za profesorom, žiadna sláva. Zrazu mi do oka padne dym, ktorý stúpa zo smetiska pri Častej. Nasmerujem si to k nemu, ale nemusím doletieť úplne blízko. Mohutné a široké stúpanie ma vynáša rovno do základne 2350. Nasledujúca štvrťhodinka je balzam po doterajšom trápení. Zadarmo sa vozím tesne pod základňou a pomaličky postupujem ku diaľnici.

    Po hodine štyridsať opúšťam istotu mraku, diaľnicu mám pod sebou. Hlboko dolu vidím haváriu, policajné majáky, sanitka. A vraj je paragliding nebezpečný šport. V diaľke už vidím Senec, tam by som mohol dokĺzať. Ďalej ani nechcem ísť, to by už mala byť hranica CTR. Celý čas sa pohybujem v TMA Bratislavy a stále vykrúcam krk až ma bolí, či nepriletí lietadlo. Aj termiku pomaly vypínajú, bude šesť hodín. Pár minút ešte vychutnávam pohľadom tyrkysovú farbu Seneckých jazier. Prepadne ma túžba zaletiť nad jazerá a vytočiť pre divákov špirálu, ale odolám. Už nemám toľko výšky a potom by som musel hľadať pristátie niekde na pláži. Možno nabudúce.



    Prelietam ponad Senec a sadám hneď za ním na poli pri križovatke. Krásny let, dve dvadsať v lufte. Obtelefonovávam si odvoz, nakoniec zlomím Dušana a balím sa. Bleskový odvoz späť pod Záruby, po ceste sa ešte zastavujeme v krčme v Orešanoch. Ďuro ma videl letieť nad Častou, keď čakal v priekope po menšej kolízii na policajtov. Vravím, šoférovanie je nebezpečnejšie, ako lietanie.