Je streda 26. apríla, sedím na Orešanoch a pozorujem ovzdušie. Sledujem fléry, intervaly, či sa neobjaví profesor, chladiace veže v Jaslovských Bohuniciach, skrátka všetko ako obyčajne. Naposledy som tu lietal pred dvomi týždňami. Medzitým došlo prudké oteplenie, na stromoch už vyhúkli listy, takže sledujem aj ich pohyb. Všetko toto som už po rokoch lietania dostal do oka, všetko mi napovie, čo sa deje hore. Podľa predpovede má byť slabulinké východné prúdenie. Potvrdzujú to veže atómky, para vystupuje kolmo ku stropu. Štart je jasný, skočiť sa dá iba do intervalu. Postupne sme sa zišli na štarte štyria. Do môjho zorného poľa vletel motýlik. Je to vidlochvost, pestré farby oživia pozorovanie letových podmienok. Sledujem ďalej jeho ladný let, poskakuje hore - dolu a nechce si oddýchnuť. Mať tak jeho krídla, to by bolo. Konečne si sadol do trávy, môžem ho obdivovať zblízka. Živo si predstavujem teóriu, ktorá tvrdí, že odtrhnutie termickej bubliny je v konečnej fáze náhoda. Vraj na to môže mať vplyv aj zamávanie motýlích krídel kdesi v Brazílii. Vidlochvost si zrazu zmyslel, že už oddychoval dosť a ufujazdil preč. Milujem voľnosť, milujem slobodu a krásu všetkých tvorov, ktorí dokážu lietať. Tak motýlik môj, pekne leť za svojou slobodou. Mávaj krídelkami a trhaj bubliny, aby sme polietali aj my.

    Dnes by to mohlo byť na Karpatský trojuholník. Tak som si ho nazval sám pre seba. Spojil by všetky letové miesta, ktoré sú najbližšie od Bratislavy. Orešany - štart na juhovýchod, Záruby - štart na sever a Sološnicu - štart na severozápad, blízko ktorej je Pohanská - Rebro - štart na západ. Môžem si vybrať, či urobiť otočný bod na Sološnici, alebo na Rebre, sú vzdialené od seba iba tri kilometre. A môžem to urobiť tak, že jeden trojuholník uletieť cez Sološnicu a inokedy druhý cez Rebro. A čo tak štartovať zakaždým z iného kopca, to by bolo už šesť variánt, ako ho uskutočniť. Trojuholník nie je veľký, cez Sološnicu aj cez Rebro má 28 kilometrov. A čo tak urobiť trojuholník najprv cez Rebro a vzápätí počas toho istého letu druhý cez Sološnicu. To by bola krása, trojuholník v trojuholníku, dokázať vzápätí uletieť ten istý trojuholník a predsa trochu iný. A keby sa štartovalo zakaždým z iného kopca, tak by vznikli štyri varianty. Keď to zhrniem, vychádza mi desať možností, ako to vyskúšať. Určite by som prišiel ešte na ďalšie možnosti, ale stačí aj tých desať. No pre začiatok nebudem chamtivý, postačil by aj jeden malilinký trojuholník, už ma nebaví večne si zháňať odvoz, keď ma zafúkne dvadsať či tridsať kilometrov po vetre. Aspoň o tom najjednoduchšom trojuholníku so štartom na Orešanoch snívam druhý rok. Zatiaľ ho napodiv nikto neuletel, ani som o nikom nepočul, kto by sa o to pokúsil. Hm, asi to nebude také jednoduché ...



    Chystám sa bokom od štartu a rozhodnem sa vymeniť aj baterky vo variu. Pamätám sa, ako sa mi vybili pred rokom počas lietania na Sološnici. Kvôli nim som nemohol odletieť, takej chyby sa už nechcem dopustiť. Odskrutkujem kryt na variu, vymením baterky a chcem ho priskrutkovať späť. No matica kamsi zapadla a kryt sa nedá upevniť. Pomôže narýchlo iba lepiaca páska, našťastie ju Slávo má. Ďalšie udalosti môžu nasledovať iba vďaka takej maličkosti, akou je kúsok pásky na lepenie. Podmienky sú jasné, niet čo váhať. Slávo odštartoval a bojuje, čo to dá. Vyhnije sto dolu, zasa to naškrabe späť. Prezliekam sa, podchvíľou ho sledujem, rozbaľujem padák, zapínam sa. Odpaluje druhý pilot, aspoň mi urobí chrústa. Kým sa postavím na štart, ukážkovo hnije. Takže chvíľu počkám. Stromy dolu sa zavlnili, fléra sa postavila. Klasický štart na Orešanoch. Vylietam z lesného výseku pred hranu stromov a schytávam termickú bombu, krídlo hodí dozadu. Treba byť na to pripravený a kontrolovať ďalší priebeh. Zatočím vľavo, mám stúpanie, esíčkujem v ňom. Dovolím si otáčku, mám sto nad štart. Slávo ešte bojuje, druhý pilot vysúva podvozok. Zo štartu sa vynoril Peťo na žltom Avante, všetko kontrolujem zhora.

    Pomaly hnijem, čo sa mi vôbec nepáči. Hnijú aj ostatní, čo je predsa len optimistickejší pohľad, keď sa nedarí aj iným. Hluchý interval, už aj Slávo nasadil na pristátie, Peťo zašiel vľavo nad vodáreň. Pod štart som klesol aj ja. Priliepam sa na prvé rebro a držím sa tam zubami nechtami. Motýlik, kde si, mávaj prosím krídelkami, odtrhni mi bublinku. Konečne bublina, ja sa teším a točím, ostatní vyhnili. Poznáš ten víťazoslávny pocit, keď sú všetci dolu a pohľadom, ktorý by dokázal zničiť pozorujú teba, šťastlivého výhercu lotérie lietania. Som výherca, ale teším sa iba na chvíľu. 200 nad štart, koniec, hučím dolu. Nezastavujem sa ani v úrovni štartu, výherca je spláchnutý 100 pod. Hurá, ďalšie šťastné číslo tomboly je rozbitá jednička - dvojka, konečná hodnota 200 nad štart. V niečom bude problém. Všade okolo sú krásne kumuly. Asi to bude v neskorom štarte. Do vzduchu som išiel o 13:40. Popoludní sa bubliny na Orešanoch trhajú už aj za chrbtom, lesy vzadu sú lepšie nasvietené. Opäť hnijem pod štart a letím na zadné rebro nad vodáreň, popoludní to zvykne bývať tam. Nachádzam príjemnú dvojku - trojku, ustreďujem. Konečne slušnejšia výška, 400 nad štart. Okolo mňa preletel motýľ. Možno je to ten, ktorého som pozoroval na štarte, možno práve pohyb jeho krídel odtrhol poslednú bublinu. Možno ďakujem tebe motýlik ...



    Prešla pol hodina úporného boja, treba sa rozhodnúť. Nad kopcom to už asi nebude, treba letieť nad polia. Idem dopredu vľavo, ponad Horné Orešany. Za dedinou sú pekné hnedé polia. Narážam na slabé stúpanie, zobkám omrvinky. Ale aspoň som vo vzduchu, na rozdiel od nešťastníkov, ktorí kdesi za mojim chrbtom balia padáky. Koniec tešenia, po 40 minútach letu vyhnívam cez 100 pod štart. Rozhodujem sa pokračovať smerom na Záruby, hneď po ceste mám tmavé hnedé pole a na ňom dva traktory. Zastavujem nad poľom a dúfam, že keď nepomáhajú motýlie krídla, silné traktory bublinu odtrhnú. Podvedome som ostražitý, už neraz sa mi stalo, že nízko nad takýmto poľom prekvapila silná turbulencia. Som nad ním asi 250 metrov. Buď sa zachránim, alebo skontrolujem, čo dobré poľnohospodári zasiali.